Sviatočný zlodejský príbeh z Melzy
(C) 2020 P. Molnár
(C) 2020 Knight-Errant Studios
POŽEHNANÍ SÚ TÍ, KTORÍ DÁVAJÚ
Sviatočný zlodejský príbeh z Melzy
- | - | - | -
Melza, 25. dažden, popoludnie, štyri dni pred Dňom svätého Nikena
Do zimného slnovratu a Pútnikovho večera ostávali zo tri týždne. Noci sa predlžovali, dni skracovali.
Dokonalé ročné obdobie pre tie zlodejské straky, pomyslel si seržant Háván Enša z Oddelenia obecného hliadkovania a bezpečnosti Mestskej stráže.
Teplo oblečený, postával na rohu ulice, neďaleko od jeho domácej stanice Stráže. Ako bolo obvyklé v tomto ročnom období, hoci bol ešte len posledný týždeň daždenu, sneh už hojne padal.
Seržant Enša nemal sneh ktovieako v láske, a mal ešte menej strpenia pre mráz a chlad. Ešte aj v teplom oblečení a teplých čižmách, predstava chodenia po svojom revíri v zimnom období, po väčšinu dňa, nebola niečím, na čo by sa tešil. Bolo to zvláštne, ale cítil, že pohľad na sneh mu často upokojoval nervy. Robil ho menej napätým kým hliadkoval na pochôdzke a kontroloval podriadených v rámci jeho okrsku Stráže. Nech už boli hromady snehu na mestských uliciach otravné prakticky pre každého, kladné pocity, ktoré v Hávánovi vyvolával sneh, ho posúvali k nerozhodnejšiemu názoru na vec.
A v neposlednom rade, akonáhle napadal dostatok snehu, jeho dve deti zbožňovali chodiť na sánkovačku z kopcov na okrajoch Melzy. To bol rozhodný klad v prospech všetkého tohto snehu. Blížil sa Deň svätého Nikena, mal byť už čoskoro, a jeho dve deti by boli nadšené zo skromných darčekov a jedným alebo dvoma dňami sánkovania s ich mamou a ocom. Háván
sa už tešil na tých pár dní voľna. Na poriadne trávenie času s jeho rodinou, aj mimo dlhých tmavých večerov ranej zimy a biedneho voľna v odpočňu a zapaďu každé dva týždne. Dúfal, že nebude musieť pracovať na Pútninoce.
Ostáva mi asi tak pol menše, pomyslel si. Ešte pekne dlhá chvíľa,
no onedlho sa presunie do ďalšej časti jeho obvyklého revíra. Postával na rohu ulice, trochu zadupal na mieste, len aby si v okolitom chlade rozprúdil krv a pridal trochu tepla do tela. Zima je dosť pekné obdobie, no je škoda, že je aj takto drsná, dumal.
S výnimkou príležitostných okoloidúcich bol na ulici prevažne sám.
Zdalo sa, že väčšina ľudí je doma, z mnohých okien žiarilo jedno alebo viaceré svetlá. Vlastník jedného z obchodov na hornom konci ulice lopatou odpratával sneh. Enša si všimol, ako na vývesnom štíte neďalekého obchodu pristál drozd, ktorý si potom netrpezlivo šuchoril perie.
„Hej, všetkým je nám dosť zima, vtáčku,“ zamrmlal seržant. Na opasku si ponapravil pošvu s mečom..
O niečo neskôr si všimol blížiau sa postavu, ktorá sa mu už z diaľky zdala povedomá. Hoci mal, tak ako Enša, odznak nasadený na teplom kabáte, ďalšie detaily rovnošaty o ňom okamžite prezradili, že je tiež vartášom, členom Stráže. Vrátane farieb nohavíc, „borovicovej a modrej“. Bol to obchôdzkár Terkelín, jeden z novších strážnikov v ich okrsku.
„Hej, Hávi ! Ešte som ťa dnes nevidel... Ako sa ti vodí ?“ bodro zvolal na kolegu Terkelín.
„Zdravím, Iver ! Celkom dobre, musím povedať. Všetok tento sneh je vždy otrava, ale naučil som sa to zniesť.“
„Aj ja si na to zvykám, hoci to poprvýkrát nebola ktovieaká zábava... keď som sa vstúpil do Stráže pred dvomi rokmi...“
„Len sa ty piľne snaž a raz to možno dotiahneš na seržanta, ako ja,“ poznamenal Enša. V mrazivom vzduchu mu z úst prúdili ľadové obláčiky.
„Áno, a potom strávim nespočetne veľa rokov v hodnosti seržanta, nikdy nedostanem povýšenie, ešte aj keď mi nejaké ponúknu,“ podpichovačne sa uškrnul Iver, kývol bradou k Hávánovi.
„Na raňajky si sa najedol nejakej vtipnej kaše, všakže ?“ zamračil sa seržant.
„Chceš radšej počuť niečo vážnejšie ?“
„Čo také ? Som samé ucho.“
„Poznáš ten sirotinec na Morušovej ulici, však ? Ten taký väčší, dosť veľký ?“
„Áno, viem. Moji susedia, postarší bezdetný pár, vychovávajú tri siroty, ktoré si tam adoptovali.“
„Aha."
„Vzorné deti, dobre sa správajúce a skromné. Úprimne, nezávidím im ich mladšie roky, ale som rád, že niektoré z nich skončia v dobrých rodinách. Alebo si nájdu vlastnú cestu životom. Veď vieš...“ rozvinul myšlienku,
a zakončil ju pokrčením pliec.
„Tak to sa ti potom asi nebude páčiť táto novina...“ riekol Iver. „Personál robil zbierku peňazí pre sirotinec. Chcel ich využiť na výučbu remeselných, pracovných zručností u starších detí, kúpiť im nové šatstvo a lepšie postele,
uistiť sa, že ich budú môcť pravidelne nakŕmiť poriadnym jedlom. Všetko, čo treba... A boli dosť úspešní, od občanov vyzbierali dve celé truhlice gryfov.“
„No pekne !“
„Hej. Ešte aj sama pani barónka ich nedávno navštívila, v rámci jej každoročného predsviatočného navštevovania sirotincov. Z toho, čo som počul od iných, veľmi ochotne podporovala to snaženie.“
„Áno, čo si pamätám, nedávno som o tom počul tiež. Stalo sa počas tej návštevy niečo zlé ?“
„Nie vtedy, ale iba včera, alebo v skorých ranných hodinách, dnes ráno...
Niekto ukradol tie truhlice, priamo zo sirotinca. Len tak zmizli... puf.“
„No teda... Škaredé veci ! Ja som sotva najštedrejšia osoba v tomto meste, ale taká krádež, rovno zo sirotinca, keď sú sviatky predo dvermi... Vidíš, Iver ? Práve pre toto nemám rád celú tú kriminálnu chásku. Ledva medzi nimi nájdeš dáku čestnú dušu, všetci sú na jedno kopyto.
Kradnúť od chudobných detí ? Kradnúť peniaze určené pre pomoc tým deťom, aby mohli načať vlastné samostatné životy ? Ts... Čo vôbec povedať na niečo také ?“
„Hej, hnusné veci. Dúfajme, že ľudia na ostatných oddeleniach dolapia vinníkov, nech to urobil ktokoľvek.“
„A kde si sa dopočul túto novinu ?“
„Chlapík z oddelenia krádeží mi to spomenul, keď som na stanici pil môj ranný čaj. Už poslali zopár vartášov a detektívov, aby prezreli sirotinec. Tí zlodeji boli dosť svedomití, nezanechali po sebe ktovieaké stopy. Nenašli sa ešte ani potom, čo ľudia z OVVK prehľadali celú budovu, od strechy až po základy.“
„Možno mali medzi členmi personálu komplica ? Napadlo im to ?“
„Nepýtal som sa, ale všeličo je možné.“
„Hm,“ zatiahol seržant Enša. „Sakramentská škoda. Sirotinec, ktorý takto vykradnú... Chvála Tvorcovi, že som vyrastal vo vlastnej rodine, nie ako sirota, ako odmietnutý,“ povedal a na chvíľu sa zadumal. „Stačí mi len pomyslieť na tie deti, ktoré si k sebe vzali moji postarší susedia... Boli by vážne sklamané, ak by sa ich niekto pokúsil olúpiť o šancu na lepší život.“
Obchôdzkár Terkelín zamyslene prikývol.
Tie úbohé deti a pracovníci v tom sirotinci... Teraz by sa im vážne zišiel nejaký malý zázrak... pomyslel si.
- | - | - | -
Melza, 25. dažden, neskorý večer, štyri dni pred Dňom svätého Nikena
Ravan Hrámer ležal na bruchu, na jednom z veľkých vodorovných trámov spájajúcich krokvy vystužujúce strechu skladu. Ukrytý v tieňoch blízko strechy, potichu sledoval zlodejov pod ním a načúval im.
„Chlapi, odviedli ste peknú prácičku,“ hvizdol uznanlivo vysoký ľudský rabiát s rozširujúcou sa plešinou.
„Nechcem sa chvastať, ale zohral som dosť dôležitú úlohu, keď sme brali tie truhlice,“ uchechtol sa jeden hranostají muž, hlasom typickým pre uličníckych hraníkov.
„Hej, hej, to ti je celý on... Vždy pripravený chváliť vlastný kožuch,“ zasmial sa od srdca ďalší zlodej, ktorý začul ich rozhovor a prišiel sa pozrieť, v ruke hrubý drevený krígeľ plný piva. „Ty a ostatní chlapci by ste mali dozrieť na tie truhlice. Je to pekná kôpka gryfov. Nechceme, aby voľakto prišiel na to, že sme to čmajzli my a skrývame to tu. Toto mesto sa vám len tak hmýri špicľami, poslúchajúcimi Stráž na slovo, aj inými zlodejmi, oboma stranami.“
„Ech, vždy sa priveľa strachuješ...“
Hoci tam boli teraz iba traja, podľa Hrámerových odhadov išlo o gang pozostávajúci z tak deviatich až desiatich osôb. Zjavne nový, nafúkaný gang. Malé zlodejské skupinky ako táto sú ako nožík za desať gryfov. Každé štyri chváleky sa rodia takéto naivky. Každý jeden rok sa vyroja i rýchlo vyhoria gangy tohto razenia. Viackrát do roka. Ak ich nerozbije Stráž, vyradí ich zručnejšia konkurencia, alebo čo je najpravdepodobnejšie, rozprášia ich vlastné malicherné spory, hádky, rivality. Ravan Hrámer to vždy vnímal tak, že na to, aby bol niekto profesionálnym zlodejom, bolo treba viac, než len dôvtip a lesť.
Sám Ravan nebol žiadnym odvážnym a neohrozeným samozvaným strážcom zákona, bojujúcim s kriminálnikmi a naprávajúcim krivdy tam, kam Mestská stráž nedosiahla (či už pre neschopnosť alebo korupciu). Veru nie. Ravan, kuňan, bol tiež zlodejom, tak ako muži v sklade pod ním. Zároveň však nebol jedným z nich, ba ich ani nemal v láske, a ani nezdieľal ich postoje a metódy. Ravanovi často chodilo po rozume, že kým Mestská stráž môže mať dojem, že zlodeji sú všetci rovnakí, skutočné rozdiely medzi nimi boli veľké. Množstvo pliev, málo zrna. Ravan nebol z tých, ktorí by súdili, no mal pocit, že tento nový gang nemá dostatok toho nevyhnutného zrna, aby sa dlhodobo udržal. Ďalší gang ako za desať gryfov nožík, tak veru...
Rozhovory chválenkárov pod ním ho začínali nudiť. Našťastie tu už nebude musieť stráviť priveľa času. Akonáhle sa trochu viac rozlezú po budove a okolí, a keď už bude nablízku len jeden - ospalý, možno opitý - opatrne sa vykradne zo skladu a zamieri domov.
Tento večer už beztak zistil toľko, koľko len mohol.
Dobrou vecou na umiestnení oboch truhlíc, ukradnutých pred necelým dňom, bolo to, že sa nachádzali neďaleko od vchodu do skladu. S trochou šťastia a zručnosti by ich niekto mohol odvliecť až ku vchodu, potom von, a...
No vnímal to tak, že toto je už niečo, čo treba nechať na zajtra. Nemalo zmysel priveľa špekulovať nad nejakými ďalšími krokmi.
Prezeral si výškové rozdiely medzi členmi gangu pod ním, len pre porovnanie. Zrakom urobil pár strohých odhadov ohľadom veľkosti oboch identických truhlíc.
Onedlho sa opatrne vykradol zo skladu, tou istou trasou, ktorou vošiel, bez jediného dotyku nohy s podlahou. Pre kuňanov bolo lezenie ľahké, vyslovene prirodzené. A Ravan mal tú výhodu, že tieto lezecké zručnosti precvičoval roky rokúce, od najútlejšieho veku.
Po opustení skladu liezol a príležitostne preskakoval zo strechy na strechu, no po prejdení niekoľkých budov začal aj pomaly zliezať dole, naspäť na ulicu. Opatrne zoskočil dole, do čerstvého snehu. Inštinktívne zajastril po okolí, či si ho nevšimli nejakí miestni. Či už čestní ľudia, či kriminálnici... na takomto mieste sa nikdy necítil prehnane bezpečne. Zdalo sa, že tu nie sú ani žiadni vartáši. Vykročil domov.
Získanie tých dvoch truhlíc vyzeralo sľubne... ale i náročne. Po sklade sa dalo pomerne ľahko presúvať a skrývať sa v ňom, hoci bol plný všakovakého nákladu. No to nebola jeho hlavná starosť. Obavy mal ohľadom hmotnosti truhlíc.
Niet šance, že by som vyniesol obidve von z toho skladu úplne sám, dumal, kráčajúc nočnými ulicami.
Hoci bol hlboko zamyslený, dbal na to, aby si udržoval úctyhodnú vzdialenosť od pochôdzkárov Stráže, alebo od strážnikov Stráže s halapartňami pri rôznych bránach, pasážach a iných mestských úžinách.
Vyniesť to von kúsok po kúsku je už od začiatku neschodná cesta. Zlodej na voľnej nohe či nie, vyzerá to tak, že sa budem musieť tentokrát znížiť... k neortodoxným metódam. Ale dĺžim im to. Je to už pekných pár rokov, ale majú podiel na tom, je to práve vďaka nim... že som ešte vôbec tu, plynul prúd jeho myšlienok.
- | - | - | -
Melza, pred niekoľkými desaťročiami
Chlapec, uličníček, sedel pri fasáde domu, na rušnej ulici.
Prebudil sa iba pred krátkou chvíľou, po náhle prerušenom sne. Ako mnohé sny, i tento bol len nejasnou zmesou útržkov a čriepok spomienok na minulosť. Pomerne nedávnych spomienok, no mohli byť pokojne aj niekoľko rokov staré. Cez jeden z vikierov sa vykradol von zo sirotinca, vyškriabal sa mu na strechu, všetko pod rúškom noci... Zošmykol sa dole po odkvapovej rúre, pozdĺž zadnej fasády budovy... A bol slobodný, zrazu bol znova slobodný. Potom naňho zrazu zaútočil drak alebo čosi podobné. Čo už, sny...
Ospalé oči mal opäť otvorené, díval sa naokolo. Bol späť na ulici. Na mieste, ktoré poznal najlepšie, už od útleho detstva. Bol to už jeho tretí útek zo sirotinca. Nerozumel, prečo by tam mal ostávať. Už je dostatočne starý, má dvanásť rokov, tak nejak. Prečo by tam teda mal ostávať ? Útulnejšie sa cíti tu. Toto je to, čo najlepšie pozná.
Najprv si našetrí peniaze, potom si nájde poriadnu robotu, skôr či neskôr sa vypracuje vyššie vo svete. Áno, tak to bude. V Melze bolo veľa šikovných kuníkov ako on, mnohí z nich žili dobré, sporiadané životy, i tí, čo neboli práve bohatí. Zahľadel sa na svoje dve srstnaté rúčky. Nateraz bol vreckárom, ale skôr či neskôr si našetrí peniaze, aby mohol začať vykonávať čestnejšiu prácu.
Ako tam tak sedel, krátko popoludní, rozhodol sa, že sa pokúsi o zárobky pre dnešný deň. Všimol si staršieho ľudského muža, okoloidúceho. Odetého ako remeselník alebo robotník v dielni, nič fajnové... a všimol si mešec, ktorý mu visel na opasku. Vstal, a ticho nasledoval muža v dave mešťanov. Postupne, opatrne sa k nemu zakrádal čoraz bližšie a bližšie.
Nakoniec mal prostý, nezdobený mešec na dosah svojej malej srstnatej rúčky, pripravenej uvoľniť mešec, ukradomky ho potiahnuť...
...a presne v tom istom okamihu ihneď pocítil naučený chmat vlastníka mešca.
„Mám ťa,“ riekol muž. Chlapca zarazila rýchlosť mužových pohybov... a čudesne bezfarebný spôsob, akým vyslovil svoju poznámku. Ako keby sa nudil, akoby toto zažil už tisíckrát.
Muž ho pevne držal za predlaktie. Na tvári sa mu zjavil drobný, pobavený úsmev, a nepatrne nadvihol obočia, s náznakom zvedavosti.
„Ale, ale... Je to už pekne dávno, čo som naposledy narazil na kuníka-vreckára tak šikovného ako ty. Väčšina mladých, ktoré naletia na mešec na opasku, sú z ľudského rodu.“
„Pustite ma, pane...“ povedal chlapec, po spamätaní sa zo zarážajúceho prekvapenia. „Už od vás nebudem kradnúť, len ma prosím pustite.“
Muž sa naňho pokojne zahľadel. Naďalej držal chlapcovo srstnaté predlaktie v železnom zovretí.
„Máš rozhodne talent, chlapče. Možno v tebe niečo bude, dáky potenciál. Ja a moji priatelia, my potrebujeme práve takých ľudí, ako si ty...“
„Čože ?“ opýtal sa chlapec, cítiac sa zmätene aj za troch.
„Potrebujeme nadané osoby, také ako ty. Obzvlášť mladých. Ak sa chceš priučiť zaujímavému remeslu, zarobiť si dosť na dobré živobytie, mohol by si to skúsiť aj u nás. Ak si ochotný zanechať za sebou tento život a načať život nový, taký, ktorý by pre teba mohol byť lepší, radi ťa privítame v našich radoch.“
„Pane, pustite ma... Nie. Nemyslím si, že by som potreboval, aby ste ma priučili nejakému remeslu. Peniaze si zarobím aj sám.“
„Vreckárstvom, dieťa ?“ pousmial sa muž. Bol to trochu smutný úsmev. Muž navonok pôsobil dojmom drsného a životom ošľahaného jednotlivca, časť jeho vlasov už šedivela, no vystupovaním sa zdal byť úprimný a prívetivý.
„Pustite maaaa !“ chlapec zo seba vydal tichšie ale nabrúsené zavrčanie. Niečo z jeho neľudskej nátury na krátku chvíľu vystúpilo do popredia.
„Ako si praješ, chlapče,“ pokrčil pleciami muž a urobil mu po vôli.
Chlapec utekal preč, s prázdnymi rukami.
Po niekoľkých krokoch zastal, aby polapil dych, takmer vrazil do miestneho páru. Pokarhali ho, povedali mu, nech hľadí, kam uteká.
Možno o tomto to vždy bude, pomyslel si. Nebyť ničím viac, než len žobrák a vreckár.
Niečo v ňom vrelo, cítil nepokoj.
Obrátil sa, hľadel smerom ku zvláštnemu mužovi, od ktorého pred chvíľou utekal. Bol už pomerne ďaleko, blížil sa k druhému koncu ulice.
Chlapec ešte na chvíľu zaváhal, a potom sa rozbehol za mužom, uhýbajúc sa hlúčikom i davu na ulici.
Dobehol muža. Šedivejúci pán začul jeho krik, nenútene sa otočil a kývol na chlapca.
Ponúkol chlapcovi potrasenie ruky.
„Meno ?“ opýtal sa vecne. „Ako ťa volajú ?“
„Ravan.“
„Vitaj.“
Chlapček-kuňan to zatiaľ ešte nechápal, no bol najnovším objavom náborára zo Starošianeckého zlodejského cechu.
Ako plynul čas, chlapec musel uznať, že ubytovanie a jedlo v tajnom cechu boli uspokojivejšie než tie najlepšie podmienky v sirotinci.
No remeslo, do ktorého by bol zaúčaný, nebolo práve tým čestným remeslom, v ktoré dúfal a o ktorom sníval...
- | - | - | -
Nikenos z Rymy sa narodil do pomerne bohatej kupeckej rodiny v meste Ryma, preslávenom námorným obchodom.
Hoci vyrastal v pohodlných životných podmienkach, jeho rodičia ho naučili dôležitosti poctivej práce, vytrvalosti a záhaľčivého žitia.
(...)
Jedného dňa, ako tak kráčal ulicami mesta, uberajúc sa na trh, aby kúpil olivový olej, stretol staručkú ženu.
Dobromyseľná starenka mu porozprávala o miestnej rodine, ktorá bola v núdzi, potrebovala pomoc. Ich syn bol chorľavý a potreboval lekára. Rodina sa ocitla v ťažkých časoch, schudobnela. Nedokázali našetriť dostatok peňazí na to, aby mohli chlapcovi zohnať zručného lekára. Takého, ktorý by dokázal vyliečiť najhoršie ťažkosti synovho neblahého zdravia. A akoby to nebolo dosť, ich dcéry nemali dostatočné veno, aby sa vydali a založili si s manželmi vlastné rodiny. Pre budúcnosť rodiny sa všetko javilo beznádejne.
Nikenos zosmutnel nad novinou od starenky, no bol si i neistý, čo od neho chce.
„Ste ich príbuznou ?“ opýtal sa ženy.
„Och, môj drahý mládenče... Všetci sme jeden druhému príbuzným... Ešte sa musíš mnohému naučiť. A prvý krok môžeš urobiť už teraz. Dnes. Pomôž im.“
„Čo by ste chceli, aby som spravil ? Mám vám dať tie peniaze a vy im ich odovzdáte ? Čo ak mi klamete a chcete odo mňa kradnúť ?“
„Nemám jediný dôvod na to, aby som od teba kradla, mládenče. Som znavená stará žena. Aj keby som chcela, nič sa mi nepodarí ukradnúť. A ani by som nekradla, pretože to nie je správne. Nekradla by som ani pre tú rodinu v núdzi. No oni predsa len potrebujú pomoc. Počula som, že tvoja rodina má dostatok bohatstva, o ktoré by sa dokázala podeliť. Možno by si mohol poskytnúť nejaké peniažky, aby si pomohol tej rodine, dobrý mládenče.“
„No, to by bolo dosť šľachetné, ale môžem im dôverovať ? Čo ak neuvážene minú tie peniaze na niečo iné ? Ćo ak ma oklamú ?“
„Je dobré byť obozretný, mládenče, ale je rovnako dôležité vedieť dôverovať tvojim blížnym, mužom i ženám. Obzvlášť tým, ktorí sú v núdzi.“
Nikenos zaváhal. Nebol si istý, ako odpovedať.
„Nikdy nevieš, kedy sám budeš potrebovať pomoc, mládenče. Darovanie je dobré. Obzvlášť, ak sám toho veľa nemáš a preukážeš štedrosť.“
„Hádam je to tak. Avšak, ja neberiem príkazy od teba, starena. Ak budem mať náladu niekomu pomôcť, niekomu niečo darovať, urobím tak.“
„Chápem. Prajem ti veľa šťastia, mládenče. A ak si spomenieš na tú rodinu v núdzi, nehanbi sa im pomôcť. Budú veľmi vďační.“
Starenka sa vybrala po ulici, smerom k trhovisku, až kým nezmizla medzi hlúčikmi ľudí predávajúcich a kupujúcich rôzny tovar.
Nikenos ju už nikdy viac nevidel. No nebolo by to poslednýkrát, čo by čelil výzve prejaviť iným štedrosť.
(...)
- úryvky z diela Životy Nasledovníkov, kapitola Život proroka Nikena
- | - | - | -
Melza, 26. dažden, večer, tri dni pred Dňom svätého Nikena
Kútikom oka si Ravan všimol, ako muž vstúpil spoza rohu do neveľkej uličky. Ravan začul tiché tasenie meča z pošvy.
Otočil zrak poza svoj chrbát, na člena cechu Svižnoprstých. Čakal tam, trpezlivo ho pozoroval, v ruke meč. Ravan sa potom opäť zahľadel dopredu.
Už tam stála, neďaleko matne svietiaceho zdroja svetla, spočiatku skrytá v tieňoch. Nepatrný zvuk tasenia a Ravan už hľadel na čepeľ, ktorá naňho mierila z krátkej vzdialenosti. Hoci bola žena odetá v teplom plášti s kapucňou, vhodnom do tohto počasia, stále dokázal rozoznať jej tvár.
„Ale, ale, ale...“ usmiala sa naňho. „Riadne dlho som ťa už nevidela.“
Ravan pokrčil plecami.
„Pekne, fajnový messer. Nový ? Páči sa mi tá lastúrovitá záštita na nagli.“
„Hm, mám dojem, že sa ti pozdáva. No pochybujem, že si sem prišiel pochváliť môj nový meč. Čo by si chcel od môjho cechu ?“
„Théka, neobťažoval by som sa osloviť teba alebo hocikoho od vás Svižnoprstých, keby som nemal pocit, že potrebujem... pomoc. Hej, hej, viem.“
Takmer sa nahlas rozosmiala, ale ako všetci zlodeji, i ona mala vo zvyku vyhýbať sa prílišnému hluku mimo bezpečných miest. Tak sa radšej ticho uchechtla.
„Čo sa s tebou deje, Ravan ? Po toľkých rokoch zaťatého, tvrdohlavého fungovania na voľnej nohe zrazu začneš prosíkať iných zlodejov o pomoc ? Priznám sa, nie som z toho pobúrená. Iba trošku zmätená. Prečo práve teraz, z ničoho nič ?“ a ako keby chcela zdôrazniť otázku, zasunula čepeľ svojho messra s elegantne ukutou rúčkou naspäť do pošvy.
Théka Abaúja bola jednou z mála ženských vedúcich organizácie profesionálnych zlodejov v Melze. Ženy vedúce tajné zlodejské cechy, či už len spolky zlodejov, boli ešte stále raritou. Abaúja bola neobvyklou hneď v oboch ohľadoch. Ťahalo jej na štyridsiatku, alebo možno už mala tesne po nej, no cech Svižnoprstých viedla už pekných pár rokov. Cech, ktorý sama trpezlivo a usilovne zakladala. Vzbudzovala v iných rešpekt bez toho, aby sa uchyľovala k arogantnosti alebo predvídateľnému šarmu. Mala úctyhodnú zbierku vlastných ostrieľaných, skúsenosťou preverených životných míľnikov, o čom svedčila aj nezreteľná jazva, tiahnuca sa po jednom z jej líc.
„Prečo teraz ?“ odsekol Ravan, takmer ľahkovážne. "Pretože to vnímam tak, že teraz je ten správny čas. Môj plán je úspečne vykonať jednu veľmi malú, drobnú prácičku. V širšom rámci nepodstatnú, ale práve táto prácička je tá, kde by sa mi zišiel pomocník, ak nie rovno parťák.“
„Takže si prišiel žobrať o posily, v počte jednej jedinej osoby...“ usmiala sa Abaúja.
„Jestvujú aj zhovievavejšie spôsoby, ako vyjadriť túto myšlienku,“ Ravan sa na ňu uškrnul.
„Už len čakám, ako mi oznámiš, že do tohto tvojho malého úsilia chceš zregrútovať mňa...“ utrúsila, potom zaváhala. „Povedz, je v tom niečo osobné ? Nečakala by som, že pôjdeš s úsilím až takto na doraz, len pre nejakú malú prácičku.“
„Osobné ? Nuž, dalo by sa povedať.“
„Úprimne, som prekvapená. Myslela som si, že som ťa počula vyhlásiť, už pred rokmi, že nemáš v obľube robiť z akejkoľvek prácičky príliš rozcitlivenú záležitosť.“
„Nestaraj sa prosím do dôvodov, ktoré ma k tomu prípadu vedú.“
„Ó, skutočne. Tak potom sa ani ty nestaraj do toho, či môžeš požiadať kohokoľvek spomedzi členov môjho cechu, aby ti pomohli s tými tvojimi pestvami,“ odvetila trochu príkro, no krátko nato sa nechala obmäkčiť. „Pozri, Ravan, si profík, o tom nemám najmenšie pochybnosti... Ale jednoducho nemám teraz ani jednu osobu v cechu, ktorú by som ti mohla požičať ako pomocníka, ani len na deň alebo dva.“
„Vážne ? Vôbec nikoho ?“
„Mrzí ma to.“
„A dôvod ? Má tvoj cech v poslednom čase nedostatok pracovnej sily ? Alebo ide o niečo, čo som vám dávnejšie vyviedol ? Ó... Nechaj ma hádať... Ide o celý ten hurhaj vlani, medzi tvojím cechom a mnou ? Hejže, to bude ono, musí to byť ono. Vy fajnoví pánkovia a panie ste neboli práve nadšení, keď som vás predbehol so získaním toho lupu, však ?“
„Povedala by som, že to má určitý zanedbateľný vplyv na naše odmietnutie, áno,“ povzdychla si Théka. „No nie je to jediný dôvod, ktorý vplýval na naše rozhodnutie, ver mi. Aby som prešla k veci, máme na najbližšie mesiace veľké plány, a aby sa pomyslená plachetnica nášho cechu plavila šťastne a poriadne, potrebujeme na palube každý jeden pár rúk. Viac ti neprezradím. Opakujem, mrzí ma to, ale teraz nie je na takúto výpomoc čas. Nemám náladu požičiavať ti kohokoľvek z mojich spolupracovníkov v našom cechu, ani len na menšiu prácičku. Jednoducho budeš musieť by vynaliezavý.“
„Tak teda, ďakujem za nič.“
Trošku sa zachichúňala, podišla k nemu a zadívala sa mu do očí. Zdvihla ruku a dlaňou sa mu nežne dotkla tváre.
„Ravan, Ravan... Škoda, že si sa nenarodil ako človek. Často mi chodilo po rozume, či by si bol fešný muž, keby si pochádzal z ľudského rodu...“
„Náramne fádne podpichovanie. Myslel som si, že si odporkyňa ženských fígľov, Théka. Nepasujú k tvojej verejnej povesti neľútostne nezávislej a schopnej ženy.“
„Och,“ zapredstierala jemne pobúrený výraz. „Osobná schopnosť spočíva v tom, ako využiješ správne nástroje z celkovej súpravy nástrojov, zlatko. Niekedy aj podpichovanie a koketovanie...“
„Hej, ale mávam dojem, že rada vodíš ostatných za nos len z čírej roztopaše.“
Théka mu venovala huncútsky, zubatý úsmev.
„Dobre teda, zlodejský maestro... Toľko som chcela povedať. Prajem príjemnú zimu.“
Pohľad otočila k ulici, kývla podriadeným a dala sa do kroku, poberajúc sa preč. Ravan si do tej chvíle myslel, že za jeho chrbtom stál len jeden člen Svižnoprstých, ale nie, z tieňov potichu vykročil ďalší. Až doteraz sa ukrýval, takmer dokonale. Šikovný... Možno výcvik na tieňorapa... pomyslel si Ravan. Ešte tam chvíľu stál a zvažoval, aké má teraz možnosti.
- | - | - | -
(...)
Približne dva týždne potom, čo stretol starenku, sa Nikenos vybral na trhovisko, aby nakúpil nový tovar pre ich rodinné podnikanie.
Na trhu ho prekvapil nepríjemný výjav, videl ako ľudský muž kohosi bije dreveným kyjom. Muž mlátil ďalšieho dvojnožca. Bytosť s pazúrnatými labami namiesto rúk a nôh s nechtami. Mala hlavu s nápadnou, psovito vyzerajúcou čeľusťou a ňufákom. Telo celé pokryté srsťou, no odeté, v skromných šate.
„Ty prašivý naničhodník ! Tento trh je vyhradený pre ozajstných ľudí, nie pre odporné obludy ako ty !“ kričal zúrivý držiteľ kyjaku.
Zveročlovek bol vyčerpaný, jeho rany prezrádzali kruté bitie. Jeho hlas, hoci bol trochu drsný a chrapľavý, teraz znel chabo a zúfalo.
„Nie, pane, zľutujte sa, nechcem nikomu ublížiť... Neprišiel som sem kradnúť...“
„Klamár ! Si luhárska obluda ! Nariekaj, koľko len chceš, nik ti nepomôže.“
„Ochhh...“ bolestne zastonal zveročlovek, zjavne cítiac úplnú beznádej.
Nikenos si nebol celkom istý, prečo v ňom práve v tej chvíli padlo rozhodnutie konať. Rozhodol sa ozvať.
„Prestaňte ! Nemôžete mlátiť a kopať do muža, ak leží bezbranne na zemi. Takmer ste zabili toho úbohého neboráka !“
„No a čo ?! A muž ?! Úbohý neborák ? Nie je to žiaden muž, ale obluda ! Jeho prítomnosť prináša tomuto peknému mestu jedine tak hanbu !“
„Nič zlé nevyviedol.“
„Je to jedno chlpaté, zabĺšené vrece, je to špinavý somrák ! Zvrátený a krivácky, takým veriť netreba ! Veď on vám nie je ani človek, len obyčajný zver !“
Nikenos si nevšímal slová grobianskeho muža a podišiel k zranenému zveromužovi. Grobian sa pobral preč, pohŕdavo sa smejúc. Hoci sa ľudia na chvíľu otočili k výjavu, aby videli, o čom bol ten rozruch, väčšina z nich sa už teraz celej scéne obrátila chrbtom.
„Mňa si nevšímaj, mládenče. Možno má pravdu. Som len chlpaté vrece, plné bĺch, robím tomuto trhovisku a mestu len hanbu. Pozri sa naokolo. Boja sa ma.“
„No, nie som si taký istý. Ste zranený. Možno by som vám mohol pomôcť. Ak to zvládnete, prosím nasledujte ma, a poskytnem vám veci, ktoré potrebujete, aby ste si dali do poriadku rany. Ak ste hladný, môžem vám ponúknuť aj trochu polievky.“
„Och, dobrý človeče... Naozaj ?“
„Áno, naozaj. Nemyslím si, že si zaslúžite byť bitý len preto, že ste... odlišným mysliacim plemenom.“
„Ach, kiežby aj iní ľudia uvažovali ako ty, v tomto meste i mnohých iných. je tu mnoho dobrých duší, viem to, no mnohé sú zastreté...“
„Tak ma teda nasledujte.“
Nikenos dovolil zveromužovi, aby ho nasledoval domov. Zveročlovek trpezlivo počkal pri vchodových dverách, kým ho Nikenos nepustil dnu a neukázal mu átrium na opačnom konci vstupnej chodby. Dovolil zveromužovi, aby si sadol za stôl v átriu. Na stole bolo položených viacero zdravotníckych potrieb a liečiv. Zveromuž neváhal a začal sa ticho a trpezlivo venovať svojim ranám.
Onedlho mu Nikenos priniesol chutnú polievku. Skromný zveromuž ticho jedol, nevyslovil jedinú poznámku. Keď dojedol, vstal od stola, venoval Nikenovi priateľské potrasenie rukou a poďakoval sa mu. Povedal, že sa už musí poberať. Akonáhle bol späť na ulici, naposledy sa obrátil k Nikenovi a povedal: „Nech sa tí, ktorí pomáhajú a dávajú, dočkajú mnohých požehnaní. Mnoho požehnaní pre teba, vľúdny Nikenos.“
Ako tak zveromuž odchádzal, Nikenos neisto zvraštil čelo, pretože sa doteraz nepredstavil po mene. Ako by mohol tento muž vôbec vedieť, že jeho meno je Nikenos ?
(...)
- úryvky z diela Životy Nasledovníkov, kapitola Život proroka Nikena
- | - | - | -
Melza, 27. dažden, večer, dva dni pred Dňom sv. Nikena
Z chodby bolo počuť tlmený rozruch. Temav Arpols, vedúci Starošianeckého zlodejského cechu, zdvihol zrak od písacieho stola.
Drevené dvere sa s tichým zaškrípaním svižne otvorili.
Ravan pokojne vstúpil do skromnej kancelárie, pohodlne zababušený v svojich zimných šatách a plášti. Za jeho chrbtom stál podráždene sa tváriaci strážnik základne cechu a nespokojne kýval hlavou.
„Ale, ale... Dlho sme sa nevideli,“ zatiahol Temav, tónom, ktorý znel takmer znudene.
„Ďakujem za vrelé privítanie, Tem," odvetil Ravan s náznakom pobavenia.
„Keďže si taký chýrny samotár, čože ťa sem privádza ? Nechaj ma hádať... Toto je jedna z tých vzácnych chvíľ, hejže ? Treba ti pomoc a prišiel si žobrať o trošku podpory od tvojich starých známych.“
Ravan sa uchechtol. Arpols nadvihol obočia, netváril sa nadšene.
„Ravan, daj mi aspoň jeden dôvod na to, aby som na teba nezavolal ešte niekoľko ďalších strážnikov a neprikázal im, nech ťa kydnú von do snehu. Ó, a k tomu by som mohol pridať dupľu, poslať jedného z našich poľných agentov, aby Mestskej stráži poskytol nejaké... zaujímavé detaily o tvojom mieste pobytu, a kde všade sa potĺkaš...“
„Temi, Temi, chlape... Ty a dámy i páni tohto váženého podniku tak pokojne urobte, a budem veľmi otvorený myšlienke poskytnúť Stráži nejaké tipy ohľadom polohy vašej tajnej základne a mnohých vašich úkrytov v meste. Ej, to by ale dostali štedrý darček...“
Temav sa najprv zachichúňal, postupne prešiel do srdečného smiechu.
„Chňap, chňap, šteňa...“ huncútsky sa usmial na Ravana.
„Bližia sa sviatky. Deň svätého Nikiho už o pár dní, o niečo neskôr u irimskej komunity Sviatok svetiel, a potom tu o tri týždne máme aj Pútnice. Teraz je čas radovať sa, veseliť sa, a všetky tie ostatné ošúchané frázy. Kde je tvoj cit pre štedrosť ?“
„Ravan, tak ti vyhoviem, ja starý blázon, ale odpovedz mi na jednu otázku: Prečo potrebuješ pomocníka ? Prečo práve teraz ? Čo je na tej prácičke tak súrne ?“
„Je to niečo, čo považujem za dôležité, a navyše s lupom, ktorý nepôjde zvládnuť bez pomocníka. Ber do úvahy aj to, že ak sa mi podarí vyšpehovať nejaké informácie, ktoré by v budúcnosti mohli prospieť vám Starošianeckým, rád sa o ne podelím.“
„Niečo za niečo, to sa mi páči.“ usmial sa Temav. „Nech je zámer tvojej tajuplnej prácičky akýkoľvek, vyjdem ti tentokrát v ústrety.“
„Potrebujem niekoho, kto by bol dobrý v kradmom vynesení niekoľkých truhlíc. Veľkosklady, skladiská, priemerné množstvo stráží, keď som tam naposledy obsmŕdal... Ak máte jedného jediného pomocníka nazvyš, ktorého by ste mohli zapožičať do služby. Niekoho technicky zdatného. Tie truhlice potrebujeme vyniesť potichu, svižne, možno za pomoci striedajúceho sa krytia.“
„Možno tu máme práve to, čo hľadáš. Je tak trochu zelenáč, no veľmi talentovaný chlapík,“ dumal Temav, lakte opreté o písací stôl. Kývol na trpezlivo čakajúceho strážnika. „Zavolaj Frodikšina do môjho kanclu. Myslím si, že máme preňho poriadnu náučnú skúsenosť.“
Kým Ravan čakal na návrat strážnika, zadumane uvažoval nad tým, komu by mohlo patriť priezvisko Frodikšin. Znelo akoby malo ursanský vplyv.
Strážnik sa o chvíľu vrátil, sprevádzaný mladým mužom nižším od Ravana, ale stále o hlavu vyšším než Temav.
Tvár bez jasného obrysu brady, končistý nos, krátka srsť, pichliače namiesto vlasov. Ježan.
Predstavil sa ako Mürtli. Ravan prikývol a potriasol mu rukou.
„Mürtli. Mürtli Frodikšin,“ povedal ježan. „Rád vás spoznávam.“
„Napodobne,“ odvetil Ravan. „Tuná pán Arpols mi hovorí, že si sľubný nový člen cechu. Dokonca tak trochu technický kutil, akému je málokde páru. Jeden z najlepších v zlodejskom podsvetí mesta,“ rozvíjal ďalej, sčasti preto, aby otestoval reakciu tohto zelenáča od Starošianeckých.
Mürtli sa pozrel na Temava, podľa všetkého polichotený. „Ach, pán Arpols, čo ste mu to len povedali ? Iste, som vcelku zbehlý vo viacerých oblastiach, ale... Nuž, nie som ani zďaleka taký úžasný.“
„Je to skromný mládenec, ten Mürtli,“ uchechtol sa Temav, vstal od svojho písacieho stola a prešiel sa ku ježanovi. Arpols bol rarach, bol takmer o celú hlavu nižší ešte aj od Mürtliho. Nebolo úplne neslýchané vidieť rarachov vo vedúcich pozíciách zlodejského sveta, no tak ako v prípade žien ako Théka, i muž nízkeho vzrastu ako Temav vo funkcii šéfa zlodejského cechu nebola až taká častá vec. „Zdá sa, že tu máš svoje prvé väčšie zadanie, chlapče. Pán Hrámer by potreboval pomocníka na jednu menšiu prácičku, ktorú považuje za dôležitú.“
„Fúha ! Riadna lúpež ?“
„Nie tak celkom,“ vysvetlil Ravan. „Myslím si, že najvhodnejším výrazom by bol...“ v duchu hľadal správne slovo, „...'hospodárne zvládnutý zlodejský kúsok', áno.“
„Mohli by ste byť konkrétnejší ?“
„V podstate, len ja a nejaký pomocník, pokúsime sa čmajznúť tovar čo najjednoduchším spôsobom. Malo by sa to odrážať aj v naplánovaní celej prácičky. Ó, hej, a ešte dodám, že v tomto prípade pôjde o skladisko, o jeden sklad trošku ďalej od severných dokov v Starom prístave. Dve väčšie truhlice, gryfie prachy. Pokiaľ možno, zaducháriť to, najlepšie ako sa dá.“
Mürtli si krátko hvizdol, dvihol obočia.
„Nie zlé... Pre len dvoch ľudí to znie ako výzva.“
„Áno, do istej miery je. No je tu aj výhoda, nižšie riziko prichytenia, vzhľadom na to, že to zvládneme my sami.“
„Hovoríte to, ako keby ste už boli rozhodnutí najať ma na tú krádež, pane,“ podotkol Mürtli.
„Je vnímavý typ,“ Ravan pozrel na Temava. „Mali by ste si ho ponechať, medzi vami Starošianeckými by to mohol dotiahnuť ďaleko. Možno by sa jedného dňa mohol stať aj vaším novým šéfom, keď zavesíš remeslo na klinec.“
Temav vykúzlil kyslý úsmev a pozrel sa na Frodikšina.
„Tak, čo vravíš, mladý ? Spojíš sily s Hrámerom pre túto jednu prácičku ?“
„Zatiaľ som sa ešte nepodieľal na toľkých väčších úlohách, a toto by prekonalo všetky doterajšie. Bol by to krst ohňom, to je isté...“
Zaváhal, zamyslený, potom ponúkol Ravanovi ďalšie potrasenie rukou.
„Dobre, pán Hrámer, vezmem to. Som si istý, že to bude skvele poučná skúsenosť.“
„Som rád, že ťa môžem mať za pomocníka. Dobre ti zaplatím. Nie však z lupu. Mám totiž určité dôvody, prečo musí zostať úplný, no vyplatím ťa z mojej vlastnej železnej rezervy.“
„Znie to dobre.“
„Potom veľa šťastia, mládenče," prízvukoval Temav, hľadiac na nich, dohora. „A nezabudni sa vrátiť ku svojim blížnym z cechu, akonáhle pomôžeš vykonať tú prácičku," zazubil sa na Mürtliho. „A ty, Ravan, dúfam neodlákaš tento mladý talent preč od nášho cechu. Rozumieš ?“
„Taký úmysel veru nemám," poznamenal Ravan, s letmým úsmevom na tvári. „Nemám náladu na najímanie akýchkoľvek pomocníkov na plný úväzok.“
- | - | - | -
(...)
Mladý Nikenos sa pod rúškom noci vykradol z domu svojej rodiny, na tajnú vychádzku.
Niesol si so sebou mešec naplnený cennými mincami, ktoré zozbieral z vlastných úspor.
Potom, čo prešiel asi tretinu Rymy, našiel ulicu s domom, ktorý mu spomínala starena.
Dom rodiny boriacej sa s nešťastím.
Z ulice bolo prístupné iba jedno okno domu tejto rodiny. Nikenos uistil, že ho nikto nepozoruje a nahliadol dovnútra.
Niekoľko dní predtým, než pozbieral odvahu potajme vykonať tento skutok, sa Nikenos prechádzal po meste a zbieral poznatky o lekároch v Ryme, od ľudí, ktorí sa v tom vyznali. Bol odhodlaný zistiť, kto je v meste najzručnejším lekárom, lekárom, ktorý by dokázal pomôcť rodine s chorým synom, a tiež zistiť, koľko peňazí by asi stálo pokrytie nevyhnutných nákladov pre celú liečbu.
Počas uplynulého dňa začal Nikenos so svojím plánom váhať. Rozmýšľal, či celý plán nie je obyčajná pochabosť. Ale vo svojom vnútri pociťoval niečo neodbytné. Vrelé spomínanie starenky na rodinu, skromná a vďačná povaha toho zveromuža, ktorému pomohol... Niektoré nedávne udalosti, ktoré zažil, mu napovedali, že predsa len urobil správne rozhodnutie.
Keď sa teraz díval dovnútra, vidiac tmavé obrysy miestnosti, matne si všimol, že pod vnútornou stranou okennej rímsy čosi leží. Nedokázal to jasne rozlíšiť, no zdalo sa, že ide o pár sandálov alebo topánok. Taktiež si všimol, že okno nebolo úplne zavreté. Bolo mierne pootvorené, aby v nočné hodiny vpúšťalo dnu do domu chladnejší vzduch. No okno ako také bolo pevne zaistené a nešlo ním hýbať.
Porozhliadal sa, a keďže si nebol istý, kde inde by mohol zanechať mešec s peniazmi, bez toho, aby ho vzal niekto iný, rozhodol sa pre jedinú možnosť, ktorá mu ostávala.
Nikenos opatrne pretlačil mešec s peniazmi cez mierne pootvorené okno, a keď ho už ďalej nevládal držať, pustil ho.
Mešec spadol priamo na obuv pod okennou rímsou. Nikenos bol prekvapený z nezvyčajného miesta pre doručenie darčeka, no cítil sa spokojne.
Pomaly a potichu kráčal späť domov, až kým sa opäť nevkradol do svojej postele. Hoci ešte stále mal určité pochybnosti, ustupovali. Cítil sa pokojne a príjemne.
(...)
- úryvky z diela Životy Nasledovníkov, kapitola Život proroka Nikena
- | - | - | -
Melza, 27. dažden, večer, dva dni pred Dňom sv. Nikena
Dorazili do Hrámerovho bytu. Bol to predvídateľne skromný, no dosť útulný a úhľadný príbytok. Stôl, malý kozub, pracovný a písací stôl zároveň, posteľ, pár odkladacích priestorov... Nabielené steny pomaly žltli. Všetko svetlo vnútri zabezpečovali dve okná.
„Cíť sa tu ako doma,“ riekol Ravan, unaveným hlasom. Sklonil sa ku kozubu, čupol si k nemu, v rukách kresadlo. Začal kresať iskry, aby zapálil už vopred nachystanú otiepku dreva a podpalok.
Mürtli si sadol na malú drevenú lavicu vedľa stola.
„Á, už to ide !“ zahlásil Ravan a začal zľahka dúchať do otiepky s podpalkom, až kým sa pekne nerozhorela. Uložil všetko späť do kozuba a navrch pridal ďalšie drievka z väčšej otepy. „Uznávam, nie je to ktoviečo, ale je to domov...“ povedal, vstávajúc a hľadiac do narastajúceho ohníka.
„Nie je to tu zlé.“
„Dal by si si niečo na jedenie ?“ pozrel na Mürtliho. "Ak máš hlad, v kotlíku mám zvyšok guláša.“
„Ďakujem pekne, ale netreba.“
„Nemusíš sa obávať. Som síce starý mládenec, ale ešte nikdy som sa nepriotrávil jedlom, ktoré som si sám navaril. Zatiaľ,“ vyhlásil, aby trochu odľahčil náladu v byte.
Mürtli pokrčil plecami.
„Frodikšin...“ zamyslel sa Ravan nad rodinným menom. „Má to meno nejaké ursanské korene ?“
„Och... Ja osobne som sa narodil v Melze.“
„Teda rodený Mesťan, tak ako ja a mnohí iní ?“
„Dá sa povedať... Nuž, ale moji rodičia sa do Melzy prisťahovali ešte pred mojím narodením. Pôvodne sú z Hornej Lokýtie. A na strane môjho otca... Z toho, čo si pamätám, jeho strana rodiny mala nejakých predkov buď v Ursanii, alebo s ursanskými koreňmi. Alebo i predkov a príbuzných v Hajtmanáte, možno. No už aspoň od čias môjho prastarého otca bola naša rodina lokytská. A teraz je tiež melzanská.“ vysvetlil, s úsmevom na tvári.
Ravan uznanlivo prikývol.
„Dobre teda, pán Frodikšin, prejdime k práci. Nechcel by som vás pridlho zdržiavať, už je predsa večer,“ pokračoval Ravan. Podišiel k časti steny a otvoril v nej malú skrytú komôrku, tajnú skrýšu. Vsunul do nej ruku a vytiahol mapu mesta. Rozprestrel mapu na stole a zaťažil jej konce rôznymi predmetmi, ktoré sa povaľovali na stole a nablízku. Bola to pomerne stará mapa, no kde to bolo možné, podopĺňaná ručným zakreslením a dopísaním detailov. Ravan priložil svoj pazúrnatý ukazovák na jednu z budov, postavených trochu ďalej od jedného z hlavných prístavov mesta.
„Hm, tak tu je to skladisko s truhlicami...“ prikývol Mürtli.
Ravan vzal kúsok papiera a začal načŕtať približný vzhľad fasády skladu, nákladiska a vchodov.
„Bude to trochu výzva, vzhľadom na to, že nakladacie priestranstvo nie je na jednej úrovni s dlážkou skladu. Ale ak by sa nám podarilo potajme vyniesť von tie truhlice, zniesť ich dole z nákladiska po rampe by nemal byť taký veľký problém.“
„Som si istý, že už v mysli snováš všelijaké zaujímavé nápady, chlape.“
„Ak mi poskytnete viac znalostí o tom mieste, moje nápady budú čoraz konkrétnejšie,“ poznamenal mladý ježan. „Práve teraz je jednou z mojích najväčších starostí prevoz tých dvoch truhlíc od skladu, potom čo ich vynesieme von..." zahľadel sa opäť na náčrt, potom na mapu, potom zase na náčrt, pokrčil čelom. „Predpokladám, že využitie jedného z tých náramne novátorských motovozov je vylúčené...“
„Áno. Nie je ich tak často vídať v okolí toho konkrétneho zhluku skladov, takže odhliadnuc od ich hluku, už len ich prítomnosť by pre mnohých pôsobila podozrivo.“
„No zároveň pochybujem, že chcete vláčiť tie dve truhlice iba ručne, nech ich už chcete odviezť kdekoľvek.“
„Rozhodne ich takým spôsobom nechcem vláčiť. A úprimne, vozík alebo kárička by boli dosť vratké a nemotorné v tomto ročnom období.“
„Tak je rozhodnuté. Použijeme sane. Všade v meste je teraz dostatok snehu, obyčajné sane by mali zvládnuť odviezť dve truhlice a vykonať to pomerne potichučky. Rozhodne tichšie, než by to zvládol aj lepšie stavaný vozík, či už v lete alebo zime.“
„Súhlasím. No nie som si istý, kde by sme mohli zohnať sane. Máš nejaké návrhy ?“
„Isteže. Jedny by sme mali mať aj v podzemnej základni nášho cechu. Mám tiež jedného známeho, v jednej zo severovýchodných štvrtí. Marí sa mi, že má menšie nákladné sane, ktoré by nám mohol požičať. Veď viete, také s korbou, alebo možno aj krne, také tie, ktoré používajú drevorubači na vidieku, v horách.“
„Ja ti veru nie som odborník na sane, takže ťa vezmem za slovo. Pokús sa nám splašiť dobrý pár bežcov. Také sane, ktoré zvládnu niesť dve ťažšie truhlice na vrstve snehu, a máme to v suchu...“
„Považujte to za vybavené ! Mám však zopár vlastných otázok.“
„Do toho...“
„Ako zniesť tie truhlice z nákladiska dole k saniam. Ak by sme nákladné sane pristavili pred nákladnú rampu, ale o trošku ďalej, rovnobežne vzhľadom na nákladisko, mohli by sme truhlice nechať skĺznuť dole, až k saniam. Budeme však potrebovať niečo, čo by dokázalo poslúžiť ako dočasná rampa. Drevené dosky alebo niečo podobné...“
„Keď som sa tam rozhliadal po okolí počas môjho posledného prieskumu, v blízkosti skladiska bolo plno dlhších, hrubých dosiek. Postačí nám oprieť dve alebo tri o nákladisko...“
„To znie dobre,“ povedal Mürtli. I keď sa to snažil skryť za svoje obvyklé pokojné vystupovanie, v hlase mladého zlodeja bolo stále badať náznak nadšenia. Bolo jasné, že sa teší na to, ako uplatní aspoň niektoré svoje mechanické zručnosti a vedomosti v blížiacom sa zlodejskom kúsku. „Pán Hrámer...“
„Stačí ma volať Ravan, chlapče... Je to kratšie.“
„Jasné... Utajenie. Ak budeme po meste prevážať dve truhlice na drevených saniach, bude to pôsobiť náramne podozrivo. Nedá sa povedať, že by niečo také ľudia niekedy počas zimy nerobili, no je to stále veľmi zriedkavý výjav. Tie dve truhlice budeme musieť ukryť buď pred alebo počas nakladania na sane.“
„Nosíš si na krku bystrú makovicu, chlape. Takže, čo by si navrhoval ako riešenie pre utajenie truhlíc, keď ich budeme odvážať od toho skladiska ?“
„Urobili ste nejaké meranie tých truhlíc ? Aspoň približne, od oka.“
Ravan zamrmlal, dumal.
"Urobil som približný odhad, hoci som ich samozrejme nemohol zmerať zblízka. Pri mojom prieskume som sa ani neodtkol podlahy skladiska, hore medzi trámami bolo bezpečnejšie,“ vysvetlil.
„Chcel by som, aby ste mi napísali rozmery tých dvoch truhlíc. Akonáhle sa vrátim do základne nášho cechu, pokúsim sa zostrojiť debnu s vekom. Debnu pripevníme na sane, naložíme do nej obe truhlice, zakryjeme ich vekom debny, a odtiahneme truhlice od toho skladu v prístave na saniach.“
„Skvelé ! Napíšem ti tie rozmery.“
„Čo prestrojenia ? Vy pravdepodobne nebude potrebovať žiadne, ale...“
„Dobrý postreh. Nemyslím si, že sa s niekým dokážem skontaktovať, aby mi včas nejaké zabezpečil, ale pokojne sa pokús pohľadať nejaké vhodné u vás v základni Starošianeckých. Možno sa ti podarí vyhrabať nejaké šaty prístavného robotníka alebo skladníka, ktoré ti budú pasovať.“
„Vykonám.“
„Taktiež, myslím si, že by sme si mali pohovoriť o signáloch, ktoré použijeme, a o načasovaná. Ako si sa už istotne v tomto bode dovtípil, celú záležitosť vykonáme veľmi minimalistickým spôsobom.“
„Aby sme sa vyhli čo i len vyhliadky na to, že na seba upozorníme tú bandu, však ?“
„Presne tak. Zaduchárime to, ako sa hovorí u nás v brandži. Môžeš to považovať za ostré cvičenie pre lúpež. Vniknúť dnu, uchmatnúť tovar, dostať ho rýchlo von, opustiť priestranstvo, zanechať za sebou čo najmenej dôkazov, nakoľko je to len možné.“
„Plne súhlasím, aby sme celé zvládli najrýdzejšie, ako sa dá, no aj tak mi chodí po rozume, máme nejaké záložné plány ?“ opýtal sa ježan.
„Jeden alebo dva omračovacie šípy v mojom tulci, ak by sa veci pokašľali. Zoberiem si so sebou aj jednu jedinú zábleskovú bombu, ponesiem si ju na opasku. Pravdupovediac, ak by sme musel pristúpiť k omráčeniu alebo uspaniu niekoho, už to by bolo dosť nemilé zlyhanie. Naozaj chcem, aby toto prebehlo čo najhladšie, ako po masle. Viem, je to náročné, ale mám na to svoje dôvody.“
Výraz na ježanovej tvári bol zvedavý, hoci nepovedal ani slova.
„Je to na dlhé rozprávanie, tak radšej prejdem k veci,“ povedal Ravan, „Chcem tej partii dať patričné ponaučenie. Myslím si, že krádežou tých dvoch truhlíc plných peňazí prekročili určitú hranicu. Vykonali vec, ktorá je nečestná a hanebná pre akéhokoľvek ozajstného zlodeja, ktorý za niečo stojí. Možno sa ti práve teraz zdá, že sa vyjadrujem veľmi neurčito, ale ak sa celá táto prácička vydarí, nakoniec uvidíš, čo som mal na mysli. Vyčkaj času ako hus klasu."
„V poriadku. Beriem vás za slovo.“
„Naučil si sa posunkové znamenia vášho cechu poriadne ?“
„Som si vcelku istý, že áno...“
„Dobre. Hneď teraz ti ponúknem menšie preskúšanie, len aby som si overil, či nemajú Starošianeckí nejaké odlišné posunky, ktoré možno nepoznám.“
Mlčky začal ukazovať Mürtlimu rôzne posunky, čakal na ježanove pohotové odpovede. Ako tak pokračovala táto improvizovaná skúška, u Ravana narastala istota, že sa ich malá prácička v skladisku vydarí...
- | - | - | -
(...)
Týždeň po odchode zveročloveka v núdzi sa Nikenos za skorého rána zahľadel na ulicu pred prahom jeho domu.
Zrazu začul zvuky podobné padaniu košov a rynčaniu rozbíjaných hrnčiarskych výrobkov.
„Ó, nie !“ začul povzdych a tiché ženské vzlykanie.
Bežal na koniec ulice, o niekoľko domov ďalej, a všimol si na dlažbe bezradne sediacu mladú ženu, ako keby práve spadla. Vedľa nej ležala veľká košina, noša s popruhmi ako batoh. Časť obsahu noše vypadla na ulicu. Krčahy, hrnčeky, jednoduché taniere a iné skromné hrnčiarske výrobky sa rozbili o dlažbu, ich črepiny sa váľali po okolí.
Mladá žena si zronene opierala tvár o dlane, vzdychla, a utrela si pod jedným okom slzu.
Nikenos sa k nej sklonil.
„Pani, ste v poriadku ? Nezranili ste sa ?“
„Nie. Našťastie som v poriadku...“ povzdychla si.
„Mrzí ma, že sa vám rozbili vaše riady a krčahy. Také nehody sa niekedy stávajú. Môžem vám s niečím pomôcť ?“
Pozrela sa naňho. Na jej tvári bolo niečo, čo mu pripadalo dosť zvláštne. Dievčina bola pomerne štíhlej postavy, mala vlasy tmavej farby, i keď o trošku svetlejšie, než jeho. Najvzvláštnejšie však boli jej tmavomodré oči. V jeho domovine bol taký odtieň očí zriedkavým javom. Možno mala predkov odkiaľsi viac zo severu alebo možno až z divokých stepí a suchých hôr západne a severozápadne odtiaľ. Jej tvár bola veľmi obyčajná, prostá, no pôsobila vľúdnym dojmom. Dievčina sa mierne zapýrila a hanblivo sa usmiala, keď videla, ako sa Nikenos chce uistiť, že je v poriadku.
„Ďakujem vám, pane. Ste mládenec dobrého srdca. Prosím, pomôžte mi vstať a pozrieme sa, čo sa dá robiť s tým riadom a krčahmi.“
Z domu svojej rodiny priniesol staré vrece a pozbieral doň rozbité črepy. Nasadil si na chrbát nošu a prisľúbil, že dievčinu odprevadí tam, kam mala pôvodne namierené. Nedovolila mu niesť to malé vrece s črepmi, a slušne ho poprosila, nech jej ho podá. Vyrazili.
Nemohol si nevšimnúť, že jej kroky pôsobili svižne a nenútene. Keď kráčala, bolo to takmer ako keby sa svojími chodidlami nedotýkala zeme.
Počas ich spoločnej prechádzky sa zhovárali. Nikenos bol prekvapený, že je mladá pani príbuznou jednej z troch dcér, o ktorých hovorila starena. Dcéry z rovnakej rodiny ako chorľavý, trápiaci sa syn, ktorému už poskytol tajný dar. Nikenos sa rozhodol, že dievčine nepovie o tomto darovaní ani slovo. Hlboko vnútri to cítil tak, že by to malo ostať tajomstvom.
"Myslíte si, že by tým nešťastným mladým ženám mohol niekto pomôcť ?“ opýtala sa v jednej chvíli dievčina, zjavne hlboko zamyslená.
„Ktovie,“ poznamenal Nikenos. "Som si istý, že sa na svete nájde pekných pár dobrosrdečných, prajných ľudí, ktorí by to mohli zvažovať.“
„Tiež to tak vnímam. Hoci, niekedy mám dojem, že ľudia budú len tak stáť bokom, stranou, čakať na to, ako pomôže niekto iný. Možno sa niektorí z nich boja otvorene konať dobro.“
Nikenos a dievčina nakoniec dorazili k okraju jednej z chudobných štvrtí mesta. Dievčina sa hanblivo zachichúňala.
„Tak, a sme tu. Možno bude zajtra lepší deň, budem mať viac šťastia a podarí sa mi predať viac hrnčiarskeho tovaru na trhu. Ďakujem vám veľmi pekne, že ste mi pomohli s tým nákladom.“
„Ále, vôbec ste ma neobťažovali, to nestojí za reč," odvetil Nikenos, a na chvíľu zaváhal. "Veľmi ma mrzí, že vašich príbuzných postihlo toľko nešťastia. Dúfam, že sa veci na lepšie obrátia.“
„Dúfam v to rovnako. Ale s dobrými ľuďmi ako ste vy na tomto svete, som si viac ako istá, že v týchto veciach dôjde k dobrému zvratu.“
„Niekto im určite pomôže," Nikenos vyčaril trochu smutný, no nádeje sa držiaci úsmev.
Na jeho veľké prekvapenie k nemu dievčina pristúpila, ohľaduplne chytila a zdvihla jednu z jeho rúk, jemne ju pohládzala a usmiala sa naňho. Stále však pôsobila veľmi hanblivo.
„Požehnaní sú tí, ktorí darujú iným. Obzvlášť tí, ktorí darujú nezištne.“
Nikenovi sa zdala obyčajná no pekná, ale v jej prítomnosti nepociťoval žiadne túžby, žiadnu žiadostivosť. Pociťoval zvláštny pokoj, ako málokedy v jeho doterajšom živote. Jeho rodičia by bezpochyby mali dotieravé otázky o peknom dievčati, ktoré stretol, ak by ju vôbec spomenul. Lamentovali by o tom, že je už načase nájsť nevestu a ďalej zachovávať rodinnú líniu... No nech by si mysleli čokoľvek, keď mu priateľsky pohladila ruku a zadívala sa mu do očí, cítil veľký vnútorný pokoj. Bolo to, ako keby boli starí dobrí priatelia, už od nepamäti.
„Tí, ktorí dávajú iným s úprimným srdcom, bez toho, aby sa predvádzali, dávajú oveľa viac, než by si kedy dokázali predstaviť,“ povedal mu svojím vľúdnym, hanblivým hlasom.
Nebol si celkom istý, čo na to vôbec povedať, a tak len prikývol. Usmiala sa naňho a venovala mu láskavé objatie. Opätoval objatie a cítil veľký vnútorný pokoj.
Ako tak kráčal od miesta, kde sa s vľúdnou dievčinou rozlúčil, dlho a tuho uvažoval o udalostiach uplynulých týždňov.
Vnímal to tak, že hoci by sa o tom nikto nikdy nedozvedel, alebo len nemnohí, zopakoval by svoj darcovský čin.
(...)
- úryvky z diela Životy Nasledovníkov, kapitola Život proroka Nikena
- | - | - | -
Melza, 28. dažden, neskorý večer, jeden deň pred Dňom sv. Nikena
Chladným nočným vzduchom sa príležitostne ozvenou nieslo zvonenie niektorých lodných zvonov. Zvuk sa šíril z neďalekej časti prístavu s dokmi a mólami.
V diaľke bolo badať sťažne rôznych riečnych nákladných lodí. Vzdorovito sa týčili dohora, vysoké. Takmer ako kmene osamelých, zoschnutých smrekov v šírom, zasneženom zimnom lese. Niektoré z lodí a veľkých člnov boli uväznené medzi zamrznutými ľadovými kryhami na šírom toku rieky Melza.
Ravan a Mürtli sa stretli neďaleko od skladiska. Obaja sa na miesto stretnutia vybrali osobitými trasami, aby znížili riziko, že by ich niekto prichytil. Mürtli privliekol poriadne drevené nákladné sane. Mal na sebe teplé oblečenie a pod ním odev skladníka.
„Odtiahnuť ich až sem bolo dosť ľahké. Všade je množstvo snehu, a hoci som na bežce natrel trochu dodatočného maziva a masti, aby bol prevoz tých truhlíc ľahší, ako som tak išiel sem, bežce sa kĺzali s úplnou ľahkosťou,“ vysvetlil tichším tónom hlasu mladý ježan.
„Všimol som si, že si tiež postavil debnu pre tie truhlice a priviazal ju k saniam. Skvelá práca. Zabralo to veľa času ?“
„Až tak veľa nie, i keď som ešte dokončoval posledné detaily dnes popoludní.“
„Dúfajme, že bude dobre fungovať... Tak, podľa plánu, pôjdem napred, zakrádaním, a akonáhle budem v blízkosti skladu, nechám ti tam pár dosiek a iných pomôcok, a skryjem sa za neďaleké debny. Ty rob svoje, potom ti dám signál, a tak ďalej...“
Mürtli prikývol a začal ťahať sane smerom ku skladu.
Ravan trochu pobehol napred, pri postupovaní sa pravidelne skrýval. Nakoniec dosiahol menšiu hromadu dosiek pri nakladacom dvorci skladu. Plošinu nákladiska pred vchodom do skladu osvetľovala len ohníkom plápolajúca, i keď iba z jednej strany. Ravan pozmetal sneh z troch dlhších dosiek dostatočnej veľkosti, a z dvoch ťažších kvádrov dreva, potom ich odtiahol trochu bližšie k budove skladu. Dával veľký pozor, aby sa vyhol osvetlenému priestranstvu pred skladom, držal sa tieňov. Oheň lampy mohol zahasiť už teraz zahasiť z určitej vzdialenosti, no plán počítal s tým, aby sa veci vyvíjali čo najnenápadnejšie. Akonáhle Ravan skončil s počiatočnými prípravami, rýchlo sa skryl za skupinu drevených sudov a za jednu z veľkých debien, ktoré boli naskladané na sebe.
Mürtli onedlho dorazil na scénu, ťahajúc sane s priviazanou nízkou debnou. Tíško si hvízdal nejakú nôtu, spevavo si mrmlal pod nos nejaké príjemne znejúce nezmyselné popevky. Samozrejme, všetko to len predstieral, aby mohol zvýšiť šancu, že sa niekomu bude zdať ako praobyčajná osôbka, ak by naňho niekto narazil v blízkosti skladu. Hm-kajúc, mladý ježan dotiahol sane pred nakladaciu rampu skladu, na krátku vzdialenosť od rampy, a dbal na to, aby boli sane rovnobežne s rampou. Potom sa začal trochu prechádzať po okolí. Ako si tak vykračoval, opatrne sa obzeral po okolí. Zdalo sa, že vzduch je čistý...
Mürtli zakašľal, trikrát, v krátkom slede za sebou. Snažil sa, ako vedel, aby predstieral, že išlo o prirodzené zakašľania. Potom si začal pohvizdovať melódiu populárnej ľudovky, Blatité brehy Melzy. Obľúbenej medzi miestnymi rybármi, obzvlášť tými, ktorí si dali trochu viac medoviny, vínka alebo piva, než bolo potrebné. Hvízdanie piesne bolo signálom pre Ravana.
Kuňan-zlodej otočil puzdro na luk, ktoré si nosieval na chrbte vedľa tulca, do prístupnejšieho uhla. Vytiahol svoj krátky luk, založil tetivu. Mürtli si pri nedávnej návšteve Ravanovho bytíku všimol, že v jednej z jeho tajných skrýš bola odložená menšia západková kuša. Bol preto prekvapený, keď si Ravan namiesto nej priniesol svoj luk. No ako mu vysvetlil Ravan, hoci sa tá ľahká kuša dali rýchlo napnúť i znovu nabiť, chcel si priniesť o niečo silnejšiu zbraň na diaľku, s o trošku vyššou mierou kadenciou. Nech bola jeho kuša akokoľvek dobrá, toto nebola práve prácička, kde by v užitočnosti vynikala nad jeho krátkym lukom.
Teraz, kým sa ešte stále ukrýval za debnami a sudmi, vytiahol z tulca zhášací šíp. Aj kým ho mal len v tulci, dokázal ho ľahko rozoznať ešte i v tieni pomocou farby letiek jeho operenia, sfarbených na svetlomodro.
Za obvyklých okolností používal zhášacie hlavice šípov, ktoré boli naplnené obyčajnou vodou, nič nóbl. Ale pri príležitostiach ako bola táto, keď potreboval zhasiť pomerne veľký nekrytý oheň, taký, ktorý by hádam bolo ťažšie zhasiť v dôsledku chemických prímesí použitých pre lampu, potreboval niečo silnejšie. Tento kokrétny zhášací šíp mal svoju sklenenú hlavicu naplnenú špeciálnou, takmer priehľadnou tekutinou, ktorá sa dala kúpiť na čiernom trhu od niektorých alchymistov. Bola o poznanie drahšia než použitie vody. No proti potenciálne odolnejším zdrojom svetla pod holým nebom, udržiavaným ohňom, bola táto tekutina podstatne väčšou stávkou na istotu...
Ravan držal lučište pravou rukou, ľavou rukou nasadil končík zhášacieho šíp o tetivu, rýchlo odhadol vzdialenosť, zamieril. Na ním uprednostňovanej strane lučišťa mal pripevnený aj drobný, sklápateľný kovový zameriavač, pre ľahšie mierenie. No tento večer ho nemal v úmysle použiť. Vzdialenosť nebola priveľká, pokryl by ju aj obvyklým mierením voľným okom. Nadýchol sa, zadržal dych a konečne potiahol späť tetivu so šípom. Okamžite uvoľnil tetivu. Letela plytkým oblúkom a zasiahla stenu budovy, rovno nad horiacou lampou. Bolo počuť tichšie rynčanie skla a tekutina z hlavice šípu, valiaca sa z hora, zaliala celú lampu. Lampa zhasla takmer okamžite. Jej posledný záchvev svetla zhasínal tlmene, ako keby niekto prstami zhášal už ledva tlejúci knôt čerstvo zhasnutej sviečky.
Mürtli si čupol a začal pomaly vystupovať hore na nákladisko, až kým sa nezastavil pred vchodom do skladu. Jediný výraznejší zdroj svetla pred skladom bol už zhasený, teraz mali k dispozícii určitú časovú rezervu, aby vykonali svoj plánovaný kúsok.
Ravan sa obzeral po okolí zo svojho úkrytu, špehoval, či sa neblíži niektorý z členov gangu alebo ktokoľvek iný. Zdá sa, že sú tu predsa len osamote... Jeho ľavá ruka letmo držala zadný koniec ďalšieho šípu v jeho tulci. Tento šíp mal operenie farbené do zelenkastého odtieňa. Ak by sa niekto priblížil a začal byť príliš zvedavý, Ravan mal pripravený omračovací šíp. Nebol by to najčistejší možný výsledok, zanechať po sebe dremajúceho člena gangu, potom, čo inkasoval do tváre obláčik uspávacieho plynu z valcovitej hlavice, vybavenej tlačidlom-spúšťou namiesto hrotu... No bol to stále more desirable a profesionálnejší výsledokm než niekoho zabiť a tým všetko ešte viac zhoršiť. Našťastie, ak všetko dobre dopadne, túto noc nebude nikto omráčený ani zranený. A nik nebude mať ani potuchy, že niekto ukradol obidve truhlice.
Ravan uvoľnil tetivu na svojom luku a vložil nenapnutý luk späť do štíhleho puzdra, ktoré si nosil na chrbte. Vstal a opatrne pobehol ku klátom a doskám. Najprv zdvihol kláty a zaťažil nimi predný a zadný koniec saní, opierajúc kláty o zem a sneh, aby predišiel prevráteniu saní. Zdvihol aj veko drevenej debny pripevnenej ku saniam. Potom sa obrátil k jednej z dosiek, zdvihol ju a preniesol ju k saniam.
Medzitým Mürtli usilovne pracoval na odomknutí zámky vchodových dverí. Mali v pláne otvoriť len prístupové dvere, babranie sa s veľkými vrátami vedúcimi do skladu by pritiahlo priveľa pozornosti. Ravan trpezlivo čakal, no dúfal, že si s tým ježan pohne. Každý premárnený okamih mohol veci len a len zhoršiť...
Nemusel dlho čakať, Mürtli o chvíľu odložil svoje šperháky do dosť obnosene pôsobiacej taštice na opasku, potom opatrne pootvoril dvere. Nakukol dnu, potom sa obrátil k Ravanovi a ukázal mu sériu posunkov oznamujúcich, že vzduch je čistý. Presne tak, ako sa rozprávali a dohodli včera večer. Prikradol sa ku okraju nákladiska a uchopil jeden koniec dosky, ktorú mu podával kuňan. Uložili dosku na miesto, do potrebnej polohy. Ravanov koniec sa opieral o hranu debny pripevnenej k saniam. Ravan priniesol druhú dosku, potom tretiu, a rovnakým spôsobom ich uložili do správej polohy, aby utvorili dočasnú rampu-šmýkalku. Ravan potom ukázal Mürtlimu viacero posunkov, aby mu dal najavo, že ide naproti, pomôcť s truhlicami. Ježan mu odpovedal niekoľkými posunkami.
Ravan mal často pocit, že rôzne populárne „gryfie rodokapsy“, ako ich ľudia zvykli nazývať, mali vo zvyku náramne zveličovať určité stránky zlodejstva, lúpeží a kradmých kúskov. Iste, oplatilo sa byť obozretný, plánovať vopred, dbať na prostredie a prispôsobiť ho, aby vám poskytlo výhody... No na rozdiel od toho, čo tvrdili gryfie rodokapsy, dobrí zlodeji nikdy nestrácali priveľa času so žiadnym zlodejským kúskom či lúpežou. Ako Ravan pripomenul Mürtlimu včera večer, predtým než sa rozlúčili:
Nemôžeš byť prehnane rýchly a uponáhľaný, no stále potrebuješ byť svižný, postupovať plynule. Čím dlhšie ti niečo trvá, tým viac ťa pokúša ponáhľanie sa, a o to viac chýb urobíš. Musíš sa dostať dnu, urobiť čo treba, dostať sa von, opustiť okolité priestory. Čím väčší lup a čím ťažšie je ho vyniesť z nejakej lokality, tým svižnejším musíš byť. A v prípade tejto prácičky potrebujeme byť poriadne svižní...
Zaklopme na drevo, z časového hľadiska si viedli veľmi dobre. Dvomi truhlicami príliš nehýbali z miesta, kde ich Ravan videl pred niekoľkými dňami, takže on a jeho pomocník od Starošianeckých nemuseli truhlice presúvať až tak ďaleko. Nákladisko bolo na dosah, stačilo prekonať krátku vzdialenosť. Museli byť opatrnejší pri prechádzaní cez pomerne úzke dvere, ale onedlho sa im podarilo vyniesť prvú truhlicu von. Ravan a Mürtli skontrolovali, či je poriadne uzamknutá, potom ju naložili na horný koniec dosiek a nechali ju zošmyknúť dole k saniam. Truhlica sa pomaly zošmykla k dolnému koncu dosiek a takmer dokonale pristála v prepravnej debne. Rýchlo sa vrátili po druhú truhlicu, opatrne ju vyniesli von a zosunuli ju po doskách.
Mürtli zavrel dvere do skladu a zbehol dole po rampe, aby ponaprával truhlice v debne. Ravan odbehol pod zhasenú lampu. Vzal použitý zhášací šíp, a pozbieral i všetky sklené črepy hlavice šípu,ktoré sa mu podarilo nájsť v snehu. Ravan si zložil svoje puzdro na luk a tulec, odložil črepy do voľnej časti puzdra a šíp naspäť do tulca. Potom sa prešiel k saniam a uložil puzdro aj tulec do zvyšného prázdneho priestoru v debne. Zavreli drevené veko debny, prehodili cez debnu celtu, potom od saní poodnášali dosky a kvádre dreva a uložili ich naspäť ku neďalekým kopám nákladných debien a sudov. Ravan chytil opraty saní, kývol hlavou na Mürtliho, ktorý sa chopil svojej strany oprát. Obaja začali ťahať sane, vezúce dve truhlice ukryté vnútri prepravnej debny, a začali zanechávať za sebou sklad pri riečnom prístave.
Keď už boli v dostatočne bezpečnej vzdialenosti, o niekoľko ulíc ďalej, Mürtli náhle prepukol v tichý chechot.
„Čo ?!“ Ravan netrpezlivo zašepkal. „Len sa príliš nerozkrikuj, chlapče.“
„Ále, nič... Len mi napadlo...“ tíško sa zachichúňal. "Len mi prišlo na um, že sme práve teraz trochu ako svätý Niki. Veď viete... Ľudová tradícia, s ním a saňami, roznášanie darčekov šťastným deťom.“
„Hm, v poriadku.“
„Kto by si bol pomyslel, že dvaja zlodeji by vykonávali zásielku do... erm, nuž, nech je už to miesto, kam ju ideme doručiť, kdekoľvek. Ešte stále ste mi to neprezradili.“
„Neboj sa, chlape, uvidíš. Myslím si, že sa dočkáš príjemného prekvapenia. Ver mi, v tejto záležitosti nie je a nebude žiaden podfuk. Nie som takým druhom zlodeja.“
Mürtli uznanlivo prikývol. A potom sa opýtal otázku...
„Viete, že v niektorých krajinách je tradícia taká, že sane svätého Nikena ťahajú soby, ale v niektorých sú to zas kone ? Tu v Melze sú to kone... Často biele, často i sivé, ale akékoľvek dobré koníky vystačia, keď sa sviatok oslavuje na verejnosti.“
„Ty a tvoje čriepky zaujímavostí. Hej, hej, veď to všetko predsa poznám...“
„Ó, a, a, a v niekorých krajinách, hoci nie tu, jestvuje tradícia, že svätý Niki zjavne ľuďom vchádza do domov, aby im mohol potajme rozdať darčeky, tak, že schádza dole komínom. Len si predstave ! Schádza komínom. Nedáva pár darčekov len tak na parapetu okna alebo do topánok a čižiem, alebo... do topánok a čižiem na parapetách okien. Cha !“
Ravan si povzdychol.
„Počkaj, starý dobrý svätý Niki schádza dole do domov cez komín ? Vážne ?!“ zatiahol prekvapene. „Tak potom asi nie som ktovieako nadšený z moderných trendov...“
Mürtli sa tíško zachichotal.
„V konečnom dôsledku sú všetky tradície vynájdené,“ podotkol, tým jeho mierne intelektuálnym spôsobom.
„Čo bude na rade ? Nejaká mechanická bábika svätého Nikiho, vytlieskávajúca melódie pútnikonočných kolied, a prajúca všetkým príjemný zimný slnovrat ?“
„Popravde,“ riekol Mürtli, trochu sykol, akoby zahanbene, a potom sa usmial. „Nedávno som čítal článok v novinách, o nejakom podnikavom vynálezcovi v... tuším v Dumnonii... ktorý vytvoril presne takú srandičku !“
Ravan si opäť povzdychol.
„To je takmer rovnako príšerné, ako tie mechanické kapre na kľúčik, krížené s hudobnými skrinkami. Tie, čo navrhol jeden z tunajších vynálezcov pred niekoľkými rokmi,“ Ravan znovu vzdychol a otrávene zahundral. „Hudobné ryby, ktoré visia na stene, prepánajána... Nie som ti žiaden artiste, ale to je vážne Gýč prvej triedy. Také haraburdy by si ani priekupníkovi nepredal...“
„Ak ma pamäť neklame, môj strýko z druhého kolena si raz jednu takú rybu kúpil, pre svoju chalupu...“ uchechtol sa Mürtli.
- | - | - | -
(...)
Na jeho veľké prekvapenie, topánky pod oknom zjavne patrili ženám tejto domácnosti. Mladým ženám.
Nikena prekvapilo ich umiestnenie, ale hlbšie sa nad tým nezamýšľal. Topánky boli všetky nedávno čistené. Hoci bola rodina chudobná, jej členovia sa usilovali byť čistotní.
Trom mešcom, ktoré pripravil, vystlal dno, aby predišiel zvoneniu mincí. Jeden po jednom, mešce dopadali na hornú stranu obuvi mladých žien. Jeden mešec pre každú z dcér, každý mešec s úctyhodnou sumou, ktorá by mala viac ako vystačiť na ich jednotlivé vená.
Keď sa Nikenos odkradol preč a ticho kráčal potemnelými ulicami Rymy, znovu sa zamyslel nad udalosťami uplynulého mesiaca.
Teraz už bol podstatne menej majetný, odovzdal tri štvrtiny svojich osobných úspor, aby pomohol tejto rodine v núdzi. Ak by na to prišli jeho rodičia, boli by rozčúlení a ledva by tomu dokázali uveriť. Načo byť taký štedrý k iným, a robiť to takým tajnostkárskym spôsobom ? Prečo sa tým pekne nahlas nepochváliť ? Prečo nenajať členov tej rodiny ako služobníctvo či námezdných robotníkov, nech si zarobia svoje vlastné mince, tak ako si ich zarobila Nikenova vlastná rodina ? Nebola toto len biedna almužna, nie skutočné dary ?
Hlodalo v ňom množstvo otázok a mlčky s nimi zápasil, ako tak kráčal domov...
Avšak, v hĺbke svojho srdca vedel, že urobil správne rozhodnutie.
O niečo neskôr sa náhodou dopočul chýry, že rodina zrazu našla dostatok peňazí pre vená ich dcér. Opäť sa dočkali daru od tajuplného dobrodinca.
(...)
- úryvky z diela Životy Nasledovníkov, kapitola Život proroka Nikena
- | - | - | -
Melza, 28. dažden, blízko polnoci, krátko pred Dňom sv. Nikena
„Á, tak o toto teda ide...“ povedal šeptom Mürtli, ako sa tak blížili k sirotincu na Morušovej ulici. „Počul som o tej krádeži v tomto sirotinci. Nie je to niečo, čo by vykonal niekto z nášho cechu. Neuvedomil som si, že tie truhlice sú práve odtiaľ. To je od vás v skutočnosti veľmi milé, toľko sa usilovať o vrátenie tých vyzbieraných peňazí deťom.“
„Takže si nielen zručný, ale máš aj nejaké základy morálky... Dobre teda, teraz som si už istý, že nová generácia zlodejov nie je úplne beznádejná.“
„Pri všetkej úcte, pane, ja naozaj neverím, že ste až taký zatrpknutý voči mladším zlodejom. Alebo voči väčšine iných zlodejov, ak sa to tak vezme.“
„Dobre. Je to už veľa rokov, čo som naposledy videl vnútro tejto budovy, no stále si dosť dobre pamätám jej pôdorys a vnútorné rozloženie. Vidíš tamtú uličku ? Ak do tej odtiahneme náklad, mali by tam byť dvere v zadnej strane budovy, služobný vchod pre pre údržbárov. Pokiaľ to miesto neprestavali, tie zadné dvere by tam ešte stále mali byť.“
Dorazili na dvor za budovou.
„Prosím, ak tieto nesieme naspäť dnu, prosím, dovoľte mi odomknúť zámku... Prosím !“ zašeptal, no ledva dokázal skryť nadšenie v hlase.
Ravan si povzdychol a uchechtol sa.
„Ako som povedal Temavovi, so zanietením tvojej úrovne to jedného dňa dotiahneš na nového šéfa cechu.“
Mürtli nebol v odomykaní šperhákmi žiaden babrák. Ravan nepovedal ani slovo, trpezlivo ho pozoroval, ako zaradom postupne odomyká ťažkú západku za západkou. Po každom hlasnejšom cvaknutí ďalšej odomknutej západky sa Mürtli inštinktívne porozhliadal po okolí. Pri odomykaní bol pozoruhodne svižný a profesionálny, ešte aj v prípade ťažkej a dobre zaistenej zámky vonkajších dverí, akou bola aj táto.
Títo mladí ľudia a ich technické zručnosti... pomyslel si. Radšej sa ani nepýtam, či Mürtli nie je aj jeden z prvých kleperov u Starošianeckých... Možno aj je !
Cvakla posledná západka. Mürtli vydýchol, trpezlivo položil ruku na kľučku, potom ju stlačil dole a pomaly potiahol dvermi. Pohli sa.
„Skvelá práca, chlape,“ prikývol uznanlivo Ravan. „Hoci som na voľnej nohe, ručím ti za to, že u vás Starošianeckých zanechám o tebe pochvalný posudok, najmä u vášho šéfa.“
Mürtli sa krátko pousmial na Ravana.
„Vďaka, pane,“ zamrmlal.
Ravan mal dojem, že jeho hlas pripomínal hlas žiaka alebo študenta, ktorému lichotila pochvala od prísneho, no férového učiteľa.
Nuž, vyslovene ohromnej odmeny za všetku svoju pomoc sa nedočká, ale ak môžem pomôcť relatívnemu nováčikovi, prečo nie. Dve muchy jednou ranou... napadlo Ravanovi.
Ravan si nasadil svoj plášť a s úplným minimom výstroja sa vkradol dovnútra budovy, kým Mürtli sa skryl v ďalšej časti dvora, aby nebol na očiach. O malú chvíľu sa kuňan vrátil a zamával na svojho pomocníka ježana, aby sa vrátil k saniam.
„Zdá sa, že každý spí a personál sa nezdržuje v tejto časti budovy. Poďme.“
Zdvihli veko debny a opatrne začali vykladať jednu z truhlíc. Mürtli jeden z bokov prepravnej debny vystrojil pántami, takže im stačilo len sklopiť daný bok, priložiť jednu alebo dve kratšie dosky ku saniam a nechať po nich zošmyknúť dvojicu truhlíc. Skôr, než sa pustili do práce, zamaskovali odhalenejšiu stranu saní celtou a naukladli pred ňu rôzne väčšie predmety, ktoré našli na zadnom dvore sirotinca.
Neboli obaja rovnakej sily, a v dôsledku toho nebolo práve najľahšie prenášať ťažkú truhlicu cez údržbárske miestnosti, chodby a schodiská budovy sirotinca. Museli pravidelne oddychovať. Konečne dosiahli miestnosť, v ktorej boli truhlice pôvodne uskladnené, a uložili naspäť prvú truhlicu. Potichu sa vrátili tým istým smerom, až kým nevušli opäť von. Mürtli tíško kráčal vpredu, Ravan zas uzatváral ich drobný trén, obzerajúc sa naokolo, či ich nezazrel nejaký člen personálu na nočnej šichte. Zatiaľ sa darilo. Ostáva ešte jedna truhlica.
Z debny zošmykli po doskách druhú truhlicu, pomaly ju zdvihli a zopakovali celú trasu. Nech už bol dôvod akýkoľvek, obaja mali dojem, že celé náročné snaženie už tentokrát išlo o niečo rýchlejšie a ľahšie. Hneď ako bola druhá truhlica na svojom pôvodnom mieste, Ravan zamkol skladovaciu miestnosť a opatrne odložil kľúč späť na vešiak, z ktorého ho zvesil. Dokonca sa uistil, že kľúč zavesil do takmer presne rovnakej polohy.
Ak budete ducháriť, mali by ste ducháriť poriadne, znelo Ravanovo osobné motto.
Akonáhle bol Mürtli vonku, čakajúc pri saniach, Ravan zavrel zadné dvere sirotinca zvnútra, zamkol ich kľúčom, ktorý tam našiel, odložil ho naspäť. Potom otvoril okno a ticho vyliezol von. Trochu sa pošmykol a spadol do čerstvo napadaného snehu. Mürtli začul tlmený vzdych.
„Čo už... Zavri okno a poďme...“
„Všetko v poriadku ?“
Ravan vstal, striasal sneh zo svojho plášťa a svojej tváre.
„Bez obáv, chlape. Nie som z cukru a užil som si pekné množstvo pádov, aj zo striech,“ zaváhal a uškrnul sa na Mürtliho. „Jeden z dôvodov, pre ktorý sa v zime príliš nezdržujem na zlodejskej hradskej, ak naozaj nemusím. Tam hore to v zime vie byť poriadne šmykľavé !“
Mürtli sa pobavene usmial.
Ravan si vzal späť svoj lukostrelecký výstroj. Pripravili sane a začali ich ťahať späť na ulicu, aby nadobudli väčší odstup, väčšiu vzdialenosť medzi nimi a sirotincom. Keď už boli dostatočne ďaleko, zastavili sa a Ravan ponúkol mladému ježanovi potrasenie rukou na rozlúčku.
„Vďaka, že si s celou touto vecou tak príčinlivo pomáhal. Pochybujem, že úlohy, ktoré ti v budúcnosti nadelia kolegovia z vášho cechu, budú až takto nezvyčajné, ale dúfam, že si zažil dostatočne dobrú tréningovú skúsenosť.“
„Veru tak.“
„Len si nezvykaj na predstavu, že budeš mojím kumpánom. Pracujem sám. Súčasť mojich osobných zásad.“
„Chápem, pane. No ani vy nie ste zlý v tímovej práci.“
„Aké lichotivé zhodnotenie. Vďaka. Ó, a ako gesto mojej vďačnosti tu mám pre teba menší darček...“
Mürtli prekvapene nadvihol obočia.
Ravan vylovil zo skrytého vrecka na vnútornej strane svojho plášťa kvalitne vyrobenú koženú tašticu, podal ju Mürtlimu..
„Toto pokrýva tak tretinu tvojho platu, zvyšné dve tretiny ti vyplatí šéf tvojho cechu. V najbližších dňoch mu prinesiem tie gryfy.“
Mürtli prevzal tašticu na opasok, určenú pre nosenie šperhákov a iných malých nástrojov. Jej kvalitné spracovanie ho náramne zaujalo.
„Pán Hrámer, ste už takmer ako sám Nikenos. Ďakujem vám za veľkorysý dar.“
„Napadlo mi, že by sa ti zišiel darček. Poriadna taštica pre tvoje šperháky sa mi zdala ako logická voľba. Nech ti dobre slúži.“
„V celej tejto záležitosti ste si ktovieako nezarobili, pane...“ poznamenal Mürtli, a zahľadel sa naspäť k sirotincu.
„Ech, chlapče...“ povedal Ravan, a už vykročil, poberajúc sa preč, „Nie je to vždy o lupe alebo o umení kradnutia... Niekedy je to aj o zachovaní si cti a pomáhaní.“
„Ešte raz ďakujem, pane. Šťastné sviatky.“
„Aj tebe, chlape. Šťastné sviatky,“ zamrmlal na odpoveď Ravan, vzdialený už dákych dvadsať krokov. Kráčal domov.
Mürtli začal ťahať sane späť ku Starošianeckej ulici. Už sa nevedel dočkať, ako dorazí ku tajnému vchodu do základne cechu a ocitne sa opäť v teple vykúrenej miestnosti.
Až na zopár neskorých nočných zatúlancov na uliciach, Melza spala hlbokým spánkom. Vrátane detí a personálu v sirotinci, ktorí nemali ani tušenia, čo ich čaká v blížiace sa ráno.
„Á, tak o toto teda ide...“ povedal šeptom Mürtli, ako sa tak blížili k sirotincu na Morušovej ulici. „Počul som o tej krádeži v tomto sirotinci. Nie je to niečo, čo by vykonal niekto z nášho cechu. Neuvedomil som si, že tie truhlice sú práve odtiaľ. To je od vás v skutočnosti veľmi milé, toľko sa usilovať o vrátenie tých vyzbieraných peňazí deťom.“
„Takže si nielen zručný, ale máš aj nejaké základy morálky... Dobre teda, teraz som si už istý, že nová generácia zlodejov nie je úplne beznádejná.“
„Pri všetkej úcte, pane, ja naozaj neverím, že ste až taký zatrpknutý voči mladším zlodejom. Alebo voči väčšine iných zlodejov, ak sa to tak vezme.“
„Dobre. Je to už veľa rokov, čo som naposledy videl vnútro tejto budovy, no stále si dosť dobre pamätám jej pôdorys a vnútorné rozloženie. Vidíš tamtú uličku ? Ak do tej odtiahneme náklad, mali by tam byť dvere v zadnej strane budovy, služobný vchod pre pre údržbárov. Pokiaľ to miesto neprestavali, tie zadné dvere by tam ešte stále mali byť.“
Dorazili na dvor za budovou.
„Prosím, ak tieto nesieme naspäť dnu, prosím, dovoľte mi odomknúť zámku... Prosím !“ zašeptal, no ledva dokázal skryť nadšenie v hlase.
Ravan si povzdychol a uchechtol sa.
„Ako som povedal Temavovi, so zanietením tvojej úrovne to jedného dňa dotiahneš na nového šéfa cechu.“
Mürtli nebol v odomykaní šperhákmi žiaden babrák. Ravan nepovedal ani slovo, trpezlivo ho pozoroval, ako zaradom postupne odomyká ťažkú západku za západkou. Po každom hlasnejšom cvaknutí ďalšej odomknutej západky sa Mürtli inštinktívne porozhliadal po okolí. Pri odomykaní bol pozoruhodne svižný a profesionálny, ešte aj v prípade ťažkej a dobre zaistenej zámky vonkajších dverí, akou bola aj táto.
Títo mladí ľudia a ich technické zručnosti... pomyslel si. Radšej sa ani nepýtam, či Mürtli nie je aj jeden z prvých kleperov u Starošianeckých... Možno aj je !
Cvakla posledná západka. Mürtli vydýchol, trpezlivo položil ruku na kľučku, potom ju stlačil dole a pomaly potiahol dvermi. Pohli sa.
„Skvelá práca, chlape,“ prikývol uznanlivo Ravan. „Hoci som na voľnej nohe, ručím ti za to, že u vás Starošianeckých zanechám o tebe pochvalný posudok, najmä u vášho šéfa.“
Mürtli sa krátko pousmial na Ravana.
„Vďaka, pane,“ zamrmlal.
Ravan mal dojem, že jeho hlas pripomínal hlas žiaka alebo študenta, ktorému lichotila pochvala od prísneho, no férového učiteľa.
Nuž, vyslovene ohromnej odmeny za všetku svoju pomoc sa nedočká, ale ak môžem pomôcť relatívnemu nováčikovi, prečo nie. Dve muchy jednou ranou... napadlo Ravanovi.
Ravan si nasadil svoj plášť a s úplným minimom výstroja sa vkradol dovnútra budovy, kým Mürtli sa skryl v ďalšej časti dvora, aby nebol na očiach. O malú chvíľu sa kuňan vrátil a zamával na svojho pomocníka ježana, aby sa vrátil k saniam.
„Zdá sa, že každý spí a personál sa nezdržuje v tejto časti budovy. Poďme.“
Zdvihli veko debny a opatrne začali vykladať jednu z truhlíc. Mürtli jeden z bokov prepravnej debny vystrojil pántami, takže im stačilo len sklopiť daný bok, priložiť jednu alebo dve kratšie dosky ku saniam a nechať po nich zošmyknúť dvojicu truhlíc. Skôr, než sa pustili do práce, zamaskovali odhalenejšiu stranu saní celtou a naukladli pred ňu rôzne väčšie predmety, ktoré našli na zadnom dvore sirotinca.
Neboli obaja rovnakej sily, a v dôsledku toho nebolo práve najľahšie prenášať ťažkú truhlicu cez údržbárske miestnosti, chodby a schodiská budovy sirotinca. Museli pravidelne oddychovať. Konečne dosiahli miestnosť, v ktorej boli truhlice pôvodne uskladnené, a uložili naspäť prvú truhlicu. Potichu sa vrátili tým istým smerom, až kým nevušli opäť von. Mürtli tíško kráčal vpredu, Ravan zas uzatváral ich drobný trén, obzerajúc sa naokolo, či ich nezazrel nejaký člen personálu na nočnej šichte. Zatiaľ sa darilo. Ostáva ešte jedna truhlica.
Z debny zošmykli po doskách druhú truhlicu, pomaly ju zdvihli a zopakovali celú trasu. Nech už bol dôvod akýkoľvek, obaja mali dojem, že celé náročné snaženie už tentokrát išlo o niečo rýchlejšie a ľahšie. Hneď ako bola druhá truhlica na svojom pôvodnom mieste, Ravan zamkol skladovaciu miestnosť a opatrne odložil kľúč späť na vešiak, z ktorého ho zvesil. Dokonca sa uistil, že kľúč zavesil do takmer presne rovnakej polohy.
Ak budete ducháriť, mali by ste ducháriť poriadne, znelo Ravanovo osobné motto.
Akonáhle bol Mürtli vonku, čakajúc pri saniach, Ravan zavrel zadné dvere sirotinca zvnútra, zamkol ich kľúčom, ktorý tam našiel, odložil ho naspäť. Potom otvoril okno a ticho vyliezol von. Trochu sa pošmykol a spadol do čerstvo napadaného snehu. Mürtli začul tlmený vzdych.
„Čo už... Zavri okno a poďme...“
„Všetko v poriadku ?“
Ravan vstal, striasal sneh zo svojho plášťa a svojej tváre.
„Bez obáv, chlape. Nie som z cukru a užil som si pekné množstvo pádov, aj zo striech,“ zaváhal a uškrnul sa na Mürtliho. „Jeden z dôvodov, pre ktorý sa v zime príliš nezdržujem na zlodejskej hradskej, ak naozaj nemusím. Tam hore to v zime vie byť poriadne šmykľavé !“
Mürtli sa pobavene usmial.
Ravan si vzal späť svoj lukostrelecký výstroj. Pripravili sane a začali ich ťahať späť na ulicu, aby nadobudli väčší odstup, väčšiu vzdialenosť medzi nimi a sirotincom. Keď už boli dostatočne ďaleko, zastavili sa a Ravan ponúkol mladému ježanovi potrasenie rukou na rozlúčku.
„Vďaka, že si s celou touto vecou tak príčinlivo pomáhal. Pochybujem, že úlohy, ktoré ti v budúcnosti nadelia kolegovia z vášho cechu, budú až takto nezvyčajné, ale dúfam, že si zažil dostatočne dobrú tréningovú skúsenosť.“
„Veru tak.“
„Len si nezvykaj na predstavu, že budeš mojím kumpánom. Pracujem sám. Súčasť mojich osobných zásad.“
„Chápem, pane. No ani vy nie ste zlý v tímovej práci.“
„Aké lichotivé zhodnotenie. Vďaka. Ó, a ako gesto mojej vďačnosti tu mám pre teba menší darček...“
Mürtli prekvapene nadvihol obočia.
Ravan vylovil zo skrytého vrecka na vnútornej strane svojho plášťa kvalitne vyrobenú koženú tašticu, podal ju Mürtlimu..
„Toto pokrýva tak tretinu tvojho platu, zvyšné dve tretiny ti vyplatí šéf tvojho cechu. V najbližších dňoch mu prinesiem tie gryfy.“
Mürtli prevzal tašticu na opasok, určenú pre nosenie šperhákov a iných malých nástrojov. Jej kvalitné spracovanie ho náramne zaujalo.
„Pán Hrámer, ste už takmer ako sám Nikenos. Ďakujem vám za veľkorysý dar.“
„Napadlo mi, že by sa ti zišiel darček. Poriadna taštica pre tvoje šperháky sa mi zdala ako logická voľba. Nech ti dobre slúži.“
„V celej tejto záležitosti ste si ktovieako nezarobili, pane...“ poznamenal Mürtli, a zahľadel sa naspäť k sirotincu.
„Ech, chlapče...“ povedal Ravan, a už vykročil, poberajúc sa preč, „Nie je to vždy o lupe alebo o umení kradnutia... Niekedy je to aj o zachovaní si cti a pomáhaní.“
„Ešte raz ďakujem, pane. Šťastné sviatky.“
„Aj tebe, chlape. Šťastné sviatky,“ zamrmlal na odpoveď Ravan, vzdialený už dákych dvadsať krokov. Kráčal domov.
Mürtli začal ťahať sane späť ku Starošianeckej ulici. Už sa nevedel dočkať, ako dorazí ku tajnému vchodu do základne cechu a ocitne sa opäť v teple vykúrenej miestnosti.
Až na zopár neskorých nočných zatúlancov na uliciach, Melza spala hlbokým spánkom. Vrátane detí a personálu v sirotinci, ktorí nemali ani tušenia, čo ich čaká v blížiace sa ráno.
- | - | - | -
(...)
Jedného dňa, keď Nikenos dorazil domov, ho prekvapilo, že naňho zavolala jeho matka.
„Synu, môj drahý syn, je tu nejaký muž, ktorý by ťa chcel vidieť.“
„Dobrý deň vám prajem, matka. Hosť ? Žiadneho som dnes nečakal.“
„Ani ja či tvoj otec sme nikoho nečakali. Náš nečakaný hosť je starší muž, prišiel len pred chvíľou, a čaká v našom átriu. Hovorí, že ťa vraj pozná, že vy dvaja máte spoločného dobrého priateľa,“ vysvetlila.
„Čože ? Ako to ? Pochybujem, že by som vedel, kto ten muž je.“
„Nuž, povedal, že vaše stretnutie zariadil váš spoločný priateľ...“
„Hovorí v hádankách... Ďakujem vám, matka, idem si pohovoriť s tým pánom.“
Neznáma osoba bol muž možno dvadsať až tridsať rokov starší od Nikena. Pôsobil skromným dojom, no v jeho očiach bolo badať silnú inteligenciu, a zdalo sa, že je dobre scestovaným, skúseným cestovateľom. Predstavil sa ako Confid.
„Confid ? Nie som si istý, či som vás už niekedy stretol, pane,“ priznal Nikenos. No potom si spomenul. "Ste nebodaj tým Confidom, ktorého nemajú radi na imperiálnom dvore ? Prorok, ktorého neznáša vládnuca trieda ríše ?“
Postarší muž sa usmial.
„Veru ten. Môj dobrý mládenče, hoci ma tam nemajú v láske, mám viac priateľov a spojencov po celom svete, vrátane tých vnútri hraníc ríše, než by si imperiálny dvor dokázal vôbec predstaviť. Pretože, i keď musíme odovzdávať vládnucej triede to, čo im patrí, nad naším svetom vládne omnoho vyššia sila.“
„Akú silu máte na mysli ?“
„Takú, ktorá nepotrebuje žiadnu pozemskú moc alebo ríšu, takú, ktorá po nich netúži. A tou silou, tou mocou je Tvorca, jeden jediný Stvoriteľ nás všetkých a celého sveta. Náš Dobrý pán, ktorý na nás dozerá a sprevádza nás životom. Bude vládnuť tomuto svetu, s láskou a múdrosťou, dlho po zániku impéria, dlho potom, ako sa všetky ríše a štátne útvary premenili v prach.“
Confid a Nikenos strávili pomerne dlho rozhovorm o tom, čo priviedlo Confida do Nikenovej domácnosti.
„Náš Stvoriteľ potrebuje ľudí tvojich kvalít, ľudí tak nadaných ako si ty, Nikenos,“ zakončil Confid.
Nikenos si povzdychol a pokrčil plecami.
„Obávam sa, že nenasledujem žiadnych bohov. Ja a moja rodina, my nemáme žiadnu dôveru v božstvá. Ani žiadnu dôveru v uctievanie iných ľudí.“
„Slová múdreho muža. No ja od teba nechcem žiadať, aby si uctieval nejakých bohov. Chcel by som ťa poprosiť, aby si konal dobrú prácu v mení iba jedného boha. Jediného. Stvoriteľa.“
„Kto je ten spoločný priateľ, o ktorom si povedal mojej matke, Confid ?“ opýtal sa Nikenos, kdesi na polceste medzi nedôverčivosťou a zvedavosťou.
Confid sa usmial.
„Priateľ, ktorého som práve spomenul.“
„Počkať, sám Stvoriteľ ?!“
„Samozrejme. Povedal mi o tebe, povedal mi, aby som šiel do Rymy a vyhľadal ťa. Pretože, nech o tom teraz akokoľvek pochybuješ, si dvanástym prorokom Stvoriteľa. Prorokom viery, na založení ktorej sme ja a mojich ďalších desať bratov a sestier namáhavo pracovali.“
„Ja som prokok ? A k tomu prorokom vašej viery ? Ale ako je toto vôbec možné ?!“
„Moji vlastní predkovia pochádzajú z viacerých národov,“ pokračoval Confid. „Niektorí z mojich predkov boli elladského pôvodu, zo zemí východne od tohto kraja... A niektorí boli Irimovia, ľud mnohým známy aj pod menom Nodaadimovia. Irimovia sú skromným, húževnatým a pobožným národom, ktorý žije ďalej na juh od tvojej domoviny, dosť ďaleko. Kedysi dávno im svoju prítomnosť zjavil Stvoriteľ a od tých čias ho nasledujú. Niekedy sa úradom ríše nepáčila ich zbožnosť. Pred mnohými rokmi mi Stvoriteľ povedal, ž nadišiel čas, aby sa aj iné národy pripojili k Irimom v ich viere. Nie tak, že prijmú tú istú vieru, ale tak, že utvoria jej bratskú odnož, ktorú budú nasledovať. Povedal, že jedného dňa by sa naše cesty opäť preťali a stretli, no nateraz sa budú naše cesty často vetviť a deliť, ešte aj vtedy, keď sa sústredíme na jednotu. Všetci máme roly, ktoré hráme v príbehu tohto sveta v príbehoch našich životov. A Pán pre teba vybral veľkú a napĺňajúcu rolu, ktorú budeš hrať, dobrý Nikenos.“
„Akú rolu ?“
„Vykonávanie tvojej štedrosti.“
„Odkiaľ by vedel o mojej štedrosti, či som vôbec nejakú preukázal ?“
"Keď mi povedal, aby som podstúpil túto cestu a navštívil ťa, drahý mládenče, povedal mi o tebe, o tvojich skutkoch... Už si ním bol skúšaný.“
„Skú... Skúšaný ?“ opýtal sa Nikenos.
Confid prikývol a múdro sa usmial.
„Poslal do tvojho života svoje budúce dieťa. Dieťa vľúdnosti, ktoré ešte nedorazilo na tento svet, no je v ňom už prítomné, ak mu ponecháme naše srdcia a duše otvorené. You've met the child.“
„Už stretol ?! Nerozumiem.“ namietol Nikenos.
„Možno boli mladí, možno starí. Možno muž, možno žena. Možno človek ako ty a ja, alebo možno osoba spomedzi blízkych príbuzných ľudí. Stretol si Pútnika.“
„Je dosť ťažké to pochopiť, uchopiť,“ vyjadril svoj dojem Nikenos. V myšlienkach zaletel ku starostlivej starenke, trpiacemu no zdvorilému zveročloveku, či vľúdnej dievčine.
„To boli všetko telesné zovňajšky, no vnútorná podstata je tá istá. Všetci to boli ľudia v núdzi, všetci potrebovali od blížneho láskavosť a štedrosť. A ty, nech už máš akékoľvek nedostatky, tak ako ja i hocikto iný má nedostatky, opakovanie si preukázal veľkú dobrodušnosť. Prostredníctvom nich sa ti prihovoril Stvoriteľ. Možno o sebe nemáš príliš vysokú mienku, no máš oveľa väčší potenciál, než by si bol ochotný veriť.“
Nikenos zmĺkol a dlhú chvíľu dumal nad Confidovými slovami, kým sa znovu ozval. V ten deň by sa Nikenov život vydal na inú cestu, než dovtedy očakával. Bola by to dlhá a náročná cesta, no v konečnom dôsledku cesta, ktorá za to bohato stála.
(...)
- úryvky z diela Životy Nasledovníkov, kapitola Život proroka Nikena
- | - | - | -
Melza, 1. mrazen, Deň svätého Nikena, predpoludním
„Hej, si počul tú novinu ?“, opýtal sa Iver, keď vchádzal do úradovne na miestnej stanici Stráže.
„Akú novinu ?“, Háván dvihol zrak od pracovného stola.
„Celý ten prípad peňazí ukradnutých zo sirotinca. Pamätáš ?“
„Hej, hej. Strašné, ale už sme si na také veci v tomto meste zvykli. Tak či tak, je to sakramentská škoda, po všetkom tom vynaloženom úsilí.“
„No, mal by si venovať väčšiu pozornosť najnovším správam.“
„Prečo ?“
„Pretože dnes ráno našiel personál sirotinca tie ukradnuté truhlice a škatuľky na cennosti, pekne uložené v tých istých skladovacích miestnostiach, kde boli predým. Len tak, z ničoho nič, sú späť.“
„Iver, žartuješ alebo sa toto skutočne stalo ?“
„Prisahám pri Prorokoch, nič si nevymýšľam. Dopočuli sme sa o tom pomerne rýchlo, ledva pol zvoňonku potom, čo sa to stalo.“
„No, kto by si to bol pomyslel... Vážne som nečakal takýto zvrat v udalostiach, ani náhodou,“ vydýchol Háván, jeho hlas naplnený prekvapením.
„A rovno v predvečer Dňa svätého Nikiho, no povedz,“ poznamenal Iver. V jeho hlase bol drobný náznak úžasu či bázne.
Háván pomaly prikývol.
„Zázrak hodný svätého Nikiho, však ?“
„Rozhodne to čímsi takým zaváňa...“ podotkol Iver.
„Pravdupovediac, nemám dobré vysvetlenie pre to, ako sa to vlastne mohlo stať. Čo myslíš ? Nech to už ukradol ktokoľvek, zrazu sa rozhodol kajať ?“
„Mne sa to nezdá pravdepodobné. Načo by niekto kradol takú veľkú sumu peňazí, a potom ju o niekoľko dní neskôr vrátil ? Výčitky svedomia ?“
„Poznáš moju nízku mienku o zlodejoch, Iver. Nie sú práve ľútosťou oplývajúca cháska. Možno niektoré malé ryby z ich radov majú aké-také svedomie, ale tie veľké rybiská ?“ pohŕdavo mávol rukou.
- | - | - | -
(...)
Ešte aj tri dni potom, čo zanechal za sebou svoj domov, sa Nikenos stále cítil nesvoj. Nebol si istý, či urobil správne rozhodnutie. Jeho srdce sa cítilo statočne, no zároveň aj úzkostlivo.
Nikenos sedel na kameni, blízko cesty, po ktorej cestoval spolu s Confidom. Povzdychol si a opýtal sa svojho nového priateľa a učiteľa.
„Ale stále tomu nerozumiem. Prečo ja ? Nemyslím si, že by som bol ktovieako výnimočný, v niečom skvelý, či tak múdry. Prečo by si... Stvoriteľ... vybral práve mňa ? Prečo ?“
Confid, sediac na ďalšom neďalekom kameni, sa usmial na Nikena.
„Cesty Pána sú nevyspytateľné. Kedysi som sa pýtal tie isté otázky ako ty, ale teraz, keď už uplynulo veľa rokov, som na ne dostal odpovede. Postupne, keď som to najmenej čakal. Dôveruj Stvoriteľovi, drahý Nikenos. Nerobí neuvážené rozhodnutia. Má plán pre mňa, pre teba, pre všetkých našich bratov a sestry.“
„Musím sa priznať, práve v tejto chvíli mám dosť všedné starosti. Moje topánky ujdú, vystačia, moje nohy ma tiež ktovieako nepobolievajú, ale to chodenie po mnohých skalitých svahoch a kopcoch, hore a dole... Zišla by sa mi cestovná palica.“
„Mám ti požičať moju, Nikenos ?“
„Ale kdeže, Confid, netreba. No bolo by mi na duši ľahšie, keby som mal práve teraz poruke vlastnú palicu na dlhé pešie cesty.“
Ako sa tak zhovárali, šiel popri nich miestny pastier, ženúc pred sebou stádočko oviec, pozdĺž cesty. Postarší pán, starší než Confid.
Tváril sa smutne, takmer skrúšene. Všimli si, prečo. V rukách niesol dve časti zlomenej pastierskej berly.
Nikenos cítil nutkanie ozvať sa. Netušil prečo, no vnímal to tak, že starcovi možno bude vedieť pomôcť.
„Dobrý človeče, čože sa to stalo ? Nejaké nešťastie ?“
Starý pastier sa k nim otočil, pozdravil ich a kývol bradou.
„Veru nie, nebola to žiadna veľká pohroma, len také menšie nešťastie. Moja pastierska berla sa zlomila napoly, keď som sa potkol, spadol, a palica nechtiac narazila o skalu. Budem musieť vyrobiť novú pastiersku palicu, aby som mohol hnať moje stádo vpred. Moje ovce a jahňatá si ma poriadne nevážia, pokiaľ si so sebou nenosím palicu, ako keď kráľ drží žezlo.“
„Som Nikenos. Začal som putovať po svete, v sprievode môjho učiteľa. Chcem pomáhať iným ľuďom. Možno by som vám mohol pomôcť. Pokúsim sa.“
„Mládenče, tu máš moju zlomenú palicu. Neviem, čo by si mohol urobiť, aby si ju opravil, no vezmem ťa za slovo.“
Nikenos prijal palicu. Položil svoje ruky približne do stredu zlomenej palice, blízko miesta, kde sa zlomila, a držal palicu pokope. Zatvoril oči a pokojne dýchal, po niekoľko krátkych chvíľ, potom zrazu otvoril oči. Vydýchol, ako keby bol pred chvíľou zadumaný.
„Neviem, prečo som to urobil,“ vyhlásil. „No cítil som, že konám správnu vec.“
Potom pootočil oboje ruky, oprel dolný koniec palice o vysušenú pôdu. Zdvihol jednu ruku, uchopil palicu na vyššom mieste, potom zdvihol druhú ruku. Hľa, palica bola znovu celá, bez jedinej trhliny, nalomeného dreva či škrabanca !
Starý pastier prikývol, zapôsobilo to naňho. S úsmevom na tvári povedal Nikenovi:
„Ďakujem, dobrý mládenče. Teraz už viem, že si nielen štedrým pomocníkom, ale bude z teba aj skvelý pastier. Budeš pastierom ľudí, a budeš pomocníkom ľudí v núdzi, ľudí zúfalých a utláčaných. Nikenos, môžeš si nechať moju palicu. Nech ti dobre slúži,“ vysvetlil starec, ešte raz sa usmial na Nikena a Confida a potom odkráčal preč. Vracal sa ku poháňaniu stádočka vpred.
Nikenovi v mysli vírilo mnoho otázok, no nepýtal sa, lebo pochopil. Bez slova prikývol smerom ku starému pastierovi a usmial sa.
Zahľadel sa na berlu. Odteraz bude jeho cestovnou palicou.
Confid sa usmial na Nikena.
„Túžil si po palici, ktorá by ti pomohola pri putovaní, mládenec. Teraz už jednu máš.“
„Tak sa zdá. Ale kto bol ten starý pastier ? A ako sa mi podarilo opraviť túto pastiersku palicu ? Nerozumiem tomu.“
„Možno tomu nerozumieš mysľou, ale... už tomu rozumieš svojím srdcom. Možno si myslíš, že si práve vykonal akési čary, Nikenos, ale toto veru nebola žiadna mágia. Bol to jednoducho zázrak. A väčšina zázrakov, ktoré konáme každý deň, sú prosté skutky dobra. Nezištného, nesebeckého dobra. Vrátane tvojej štedrosti. Počul si toho starca. Táto pastierska berla ti bola daná, aby si za jej pomoci mohol cestovať široko ďaleko, zhromažďovať nové stáda a preukazovať im tvoju štedrosť, múdrosť a vieru.“
„A čo ak sa cítim pochabo a nemúdro ?“
„Mnohí skutočne múdri ľudia sa tak cítia. Som si istý, že vykonáš veľa dobrého v živote, ktorý je ešte celý pred tebou. Budú ťa volať Divotvorca, Thaumaturg.“
(...)
Neskôr, v ten istý večer, Confid a Nikenos táborili pod hviezdnym nebom.
Confid namieril prstom na oblohu a vysvetlil Nikenovi.
„Pred mnohými generáciami sa náš dobrý Pán zjavil Irimom, ľudu, z ktorého pochádzajú niektorí moji predkovia. Povedal mužom i ženám toho ľudu, nech sa zahľadia na hviezdy na nočnej oblohe. Jedného dňa bude viac Jeho nasledovníkov, veriacich v neho, Jediného, než je hviezd na oblohe. Skromné stáda skromných Irimov sa rozrastú, a ešte aj ľudia mimo ľudu Irimov sa dozvedia o Pánovej múdrosti a budú ho nasledovať.“
„Má Pán také veľkolepé plány aj s tebou a s ostatnými Prorokmi ? I so mnou ? Som predsa len jeden obyčajný muž, iba jediná praobyčajná osoba.“
„Nikenos, náš Pán má viac priateľov a spojencov než by som si vedel predstaviť ešte aj ja a moji bratia a sestry. Začínal som sám. Teraz mám desať súrodencov, ktorí mi pomáhajú zakladať a šíriť našu vieru naprieč impériom i za jeho hranicami. Ty, Nikenos, si mojím najnovším súrodencom. Teraz sme už dvanásti prorokovia Stvoriteľa. No náš počet, počet tých, ktorí cestujú a kážu o dobrom slove Stvoriteľovom, vzrastie desaťnásobne, stonásobne, tisícnásobne... Tak ako naši bratia a sestry Irimovia, aj nasledovníci našej viery budú tak mnohopočetní, ako hviezdy nad hlavou.“
„Dôverujem tvojim slovám. Stále ešte pociťujem neistotu ohľadom mojej schopnosti zvládnuť to, no už nepociťujem neistotu nad mojim poslaním.“
A tak to i bolo. Nikenos sa stal dvanástym a posledným prorokom Tvorcu. V rokoch, ktoré nasledovali, sa stretol s ostatnými Prorokmi, cestoval po svete, veľa sa naučil, a vykonal mnoho štedrých skutkov. Žil ešte mnoho desaťročí, zostarol a stal sa slávnym pre jeho bielu bradu, biele, šedivejúce vlasy, a pastiersku berlu zvieranú v jednej ruke. Bol jediným z Prorokov, ktorý sa stal jedným z prvých biskupov v utvárajúcej sa ranej cirkvi. Je tak jedným z mála Prorokov, ktorého rola v cirkevných dejinách sa čiastočne prelína s ranými otcami cirkvi. Stal sa známym pod viacerými prímeniami, obzvlášť Nikenos Štedrý, a tak ako predpovedal sám Confid, aj ako Nikenos Thaumaturg („Zázrakotvorca“, „Divotvorca“). Jeho najznámejší symbol, pastierska berla, sa stala bežným symbolom biskupov v Olankaliánskej i v Alithidromickej cirkvi, v cirkvách východu a západu.
(...)
- úryvky z diela Životy Nasledovníkov, kapitola Život proroka Nikena
- | - | - | -
♫
Melza, 1. mrazen, Deň svätého Nikena, večer
Opäť husto snežilo, z nočnej oblohy sa sypali chumáčiky i chuchvalce snehových vločiek.
Ravan kráčal domov zasneženými ulicami. Jeho čižmy zanechávali uprostred ulice jasné odtlačky v tamojšej vrstve snehu, siahajúcej po členky. Sneh pod oknami a priedomiami obchodov občas siahal až po kolená. Málokedy sa pri chôdzi po ulici venoval hĺbavým myšlienkam, no tentokrát bol v dosť rozjímavej nálade.
Hádam to bola dobre odvedená práca, pomyslel si. Deti v sirotinci dostali naspäť svoje truhlice. Jeden by rád dúfal, že im všetky tie vyzbierané gryfy budú dobre slúžiť.
Vypil dobré pivo v Nešikovnej šípke. I keď sa necítil pripitý, o tejto hodine bol už dosť unavený, a v duchu sa už tešil na teplo kozubu v jeho bytíku.
Sneh mu ďalej tíško rapkal pod čižmami, jeho kroky boli pomalé a rytmické. A vtom...
„Pane, pane...“
Odrazu začul hlas. Detský hlas, hlas chlapčeka. Okamžite sa zvrtol a stál zoči-voči neznámej osobe.
Bol to naozaj ľudský chlapček, so zvedavým no nevinným výrazom na tvári.
Aké zvláštne ! Je to už pekných pár rokov, čo sa ku nemu niekto, hocikto, prikradol odzadu. A vo všetkých tých prípadoch to bolo nešikovne. Ani zďaleka nie na takto zručnej úrovni zakrádania sa. Veru zvláštne.
Nebol si celkom istý, či je chlapček dieťa veľkoľudu alebo rarachov, no suma sumárum, bol to pomerne útly chlapček. Mal možno sedem rokov, možno mal až desať, no zdal sa byť dosť maličkým. Oblečený bol v starom, hoci zjavne dobre pasujúcom detskom kabáte. Jeho nohavice boli obnosené a ošúchané, no teplé. Na hlave nosil jednoduchú čiapku uštrikovanú z vlny. Chlapčekove hnedé oči sa zdali byť úplne praobyčajnými, no Ravan by odprisahal, že... na nich niečo bolo... nejaká ťažko opísateľná akosť.
„Pane, prepáčte, že vás ruším, pane... Ale niečo vám potrebujem povedať.“
„Aha. Nuž, tak do toho. A ani nepomysli na to, že by si mi odľahčil vrecká. Poznám všetky staré vreckárske triky, každý jeden fígeľ. Nemal by si šancu.“
„Nemám v úmysle takú odpornú vec, dobrý pane,“ povedal chlapec, jeho hlas priam plný detskej úprimnosti.
„Rozhodne máš talent, mládenče, to sa musí nechať. Nie je práve najľahšie prikradnúť sa až ku zlodejovi. Ani trochu sa nebojíš ?“
„Prečo by som sa mal báť, pane ? Viem, že ste vnútri muž dobrého srdca. Možno o tom nerád rozmýšľate, ale ja viem, že je to pravda.“
„Ty si z toho sirotinca ?“ opýtal sa zdvorilo, s iba drobným náznakom zvedavosti. "Ak si tu, aby si mi poďakoval, tak to nestojí za reč. A myslím to doslova. Neviem, odkiaľ si sa dozvedel o tom, čo som urobil, ale nech to len pekne ostane tajomstvom, dobre ? Nemám rád, ak my iní sťažujú život. Chcel by som ti slušne navrhnúť, aby si predišiel zbytočnému sťažovaniu takýchto záležitostí. Rozumeno ?“
Chlapček pokrčil plecami a usmial sa naňho. Bol to nefalšovane nevinný úsmev. Bez jedinej štipky zlomyseľnej irónie alebo zlovôle.
„Pán má mnoho sirôt, mnohých prehliadaných a nechcených. Niektorí ľudia si myslia, že môžu len tak zamknúť núdznych v sirotincoch, chudobincoch, blázincoch. Hovoria si, 'Zíde z očí, zíde z mysle...'. Ale siroty a núdzni sa tým veru nepominú, ešte aj keď zídu ostatným z očí. Stále budú žiť vo svedomí ostatných, pane. Ešte aj vo svedomí tých, ktorí kradnú.“
„Náramne básnické vyjadrovanie u takého drobca ako si ty...“
„Nie som si istý, či by som sa nazýval básnikom, pane,“ odvetil chlapček, na tvári trošku zahanbený výraz, a pokrčil plecami.
Na jednoduchej úprimnosti tej odpovede bolo niečo, čo ho zasiahlo. Na dieťa sa usmial. O úsmev sa len málokedy podelil s inými.
„Dúfam, že toto nie je prepad, chlapče.“
Chlapček sa zatváril, akoby ho niekto takmer urazil.
„Nie, dobrý pane, neprišiel som, aby som vám ubližoval.“
„Pracuješ pre niektorý zo spolkov alebo cechov ? Ako ich všestranne použiteľný sliedič ? Alebo si v nejakej bande uličníčkov ?“
"Nepracujem pre zlodejov, pane. Ani pre osamelých, ako ste vy, ani pre žiaden gang. Ja som so všetkými, hoci často s nikým, pane. Mnoho ľudí sa mi obracia chrbtom, ale aj keď ma to robí smutným, nechcem sa im obracať chrbtom.“
"Hm, to je od teba veľmi šľachetné, synku. A ak šípim správne, taktiež nechceš, aby som sa ti obrátil chrbtom, hejže ? Chcel by si teplé jedlo ? Mám ti kúpiť polievku v hostinci ? Voľačo iné ?“
„Ó, to je od vás veľmi, veľmi milé, pane. Ďakujem. Ale naozaj nie som hladný alebo smädný. Len som vám prišiel poďakovať.“
„Si skromný špunt.“
„Byť skromným nie je niečo, za čo by sa mal človek hanbiť,“ odvetil s radostným presvedčením chlapček.
„Hm... Možno by si to poniektorým ľudí mohol pripomenúť, z času na čas,“ utrúsil Ravan.
„Požehnaní sú tí, ktorí dávajú,“ riekol chlapček a ponúkol mu podanie ruky. Stiahol si z ruky obnosenú kožušinovú rukavicu. Jeho ruka bola úplne obyčajná. Nebola na nej nič zvláštne, bola to iba rúčka dieťaťa. „Stvoriteľ to tak povedal svätému Nikenovi, a svätý Nikenos si to celým srdcom osvojil.“
Ravan, hoc trochu zmätený, ku chlapčekovi natiahol svoju labe podobnú, srstnatú ruku. Potriasli si rukami.
Bolo na tom niečo zvláštne. Ravan to nevedel jednoducho vystihnúť slovami, no dotyk chlapčekovej ruky v ňom vyvolával pocit, ktorý ho zvláštne upokojoval. Pocit tepla napĺňajúceho jeho vnútro, tepla, ktoré ho pohladilo na duchu ešte aj v tomto mrznúcom, zasneženom čase. Kývol na chlapčeka.
„Požehnaní sú tí, ktorí dávajú,“ zopakoval. „Prajem ti, aby si si užil dobrý a pokojný Deň svätého Nikena.“
„Ach, pane, ďakujem vám,“ usmial sa chlapček. „Rozhodne tak urobím ! A budem ľahšie spať, keď budem vedieť, že tým ostatným deťom pomohla dobrá duša ako vy.“
Chlapček sa štastne zachichotal, ako keby mu podarovali neskutočne vzácnu hračku a on nevedel, čo na to má povedať. Jeho výraz bol niekde na polceste medzi šťastným a hanblivým.
Ravan opätoval úsmev chlapčekovi.
„Si si istý, že ti nič netreba, synku ?“
„Ďakujem vám, pane, ale už mi nič ďalšie netreba. Mám všetko, čo potrebujem. Ste zlodej, ale to, že ste zlodej, ešte neznamená, že musíte byť bez srdca.“
„Ak myslíš...“
„Musím už ísť, pane,“ povedal chlapček pokojným, mierumilovným hlasom. „Je skvelé, že som sa s vami mohol porozprávať. Vďaka za to, že ste si našli čas.“
„Dobre teda, chlapče. Uvidíme sa, a prajem ti pekné sviatky,“ vstal a narovnal sa, hľadiac dole na zvláštneho uličníčka. Potom sa obrátil a pokračoval v ceste domov.
Po dvadsiatich krokoch sa zastavil a zaváhal. Otočil hlavu a zahľadel sa na miesto, kde sa pred chvíľou rozprával s chlapcom. Už tam nebol. Medzi tieňmi, svetlom ohňov a chuchvalce prachu pripomínajúcimi vločkami poletujúcimi v chladnom vetre, si všimol vzďaľujúcu sa, drobnú, nízku postavu. Ledva obrys postavy, kráčajúcej preč... O niekoľko okamihov videl, ako vzdialená a ledva viditeľná postava chlapčeka prešla pasážou pod jedným z meštianskych domov, potom zahla za roh, do susednej ulice.
Nech ten chlapček bol ktokoľvek, už bol preč. Odkráčal preč ako ktorýkoľvek iný smrteľník, no stále ostával pocit, ako keby takmer... zmizol.
Ravan kráčal po nočných uliciach, v snehu po členky, až sa onedlho priblížil k nájomnému domu, kde býval.
Po zručnom, naučenom využití kresadla, si už o krátku chvíľu v svojom bytíku vyhrieval srstnaté nohy vedľa skromného kozuba. Nikdy sa necítil ktovieako pobožne, a napriek niektorým zvláštnym veciam, ktoré za svoj život videl a zažil, nebol od prírody ani poverčivý.
No možno, ako ľudia zvykli hovorievať, skutočne jestvujú veci medzi nebom a zemou. Možno, v tento zasnežený Deň svätého Nikena, štedrosť vyhrala aspoň menšie víťazstvo nad treskúcou zimou. Ktohovie, možno práve v tento deň sa nebo skutočne sklonilo o niečo bližšie k zemi.
- | - | - | -
♫
Melza, 20. mrazen, Pútnikov večer
Zaklopanie na dvere meštianskeho domu.
Rumlaaž Baltabols podišiel k vchodovým dverám, jeho manželka Paidrkoa zdvihla košík naplnený dobrotami a zakrátko ho nasledovala k dverám. Keď starnúci pár otvoril dvere, zdravil ich hlúčik koledníkov. Vedúci koledníkov sa im prihovoril.
„Nech bude váš večer pokojný a svätý ! Prichádzame k vášmu prahu, v pokoju, dobrej nálade a s chválou pre Tvorcu ! Smieme chváliť nášho Pána na vašom prahu ?“
Rumlaaž a Paidrkoa sa usmiali.
„Áno, môžete ho chváliť.“
„V tento svätý deň a v tento svätý večer je k nám Pútnik bližšie ako obvykle. Pútnik prichádza v mnohých podobách, muža či ženy, dieťaťa či dospelého, prichádza vo všetkých podobách dietok Pánových a jeho nasledovníkov,“ od srdca recitovali koledníci, ako súčasť každoročných koledovacích zvykov.
„Áno, vieme, že ste prišli k nášmu prahu úprimne chváliť Pútnika. Priatelia, mladí i starší, prosím zaspievajte na chválu Pána a Pútnika.“
Rumlaaž im to nemusel dvakrát prízvukovať, už začali svorne spievať. Ich hlasmi sa chladným ovzduším niesla jedna z mnohých aporuejských kolied...
Bolo to v onen mesiac zimný
Všetky tvory skryli sa pred chladom
'By ich v mraze zahrial, náš Pán dobrý
Podľa proroctva, vyslal chóry anjelov....
Ako tak koledníci spievali, Paidrkoa a Rumlaaž vyberali dobrôtky z košíka a rozdávali ich koledníkom.
Paidrkoa si všimla, že v tejto menšej skupinke koledníkov boli aj deti zo sirotinca, ktorý pred mesiacom vykradli. Truhlice s ukradnutými peniazmi boli tajomne vrátené naspäť do sirotinca, tam odkiaľ boli odcudzené. V chýroch, ktoré počula, sa hovorilo, že Mestská stráž si je doteraz neistá, čo sa vlastne stalo. Vyšetrovatelia vylúčili použitie čarov, i vojnu o územie medzi gangmi. Niektorí v Stráži navrhli aj možnosť, že išlo o prepracovaný žartík, ktorým si z personálu sirotinca ktosi vystrelil. Nech už bola príčina za náhlym obratom k lepšiemu akákoľvek, Stráž nakoniec rozhodla: Prípad uzavretý. Nech už tá príčina bola akákoľvek, siroty teraz mali zaručené, že sa túto zimu budú poriadne stravovať a že sa priučia remeslu, aby už o pár rokov mohli utvárať svoju budúcnosť sami.
Možno svätý Niki už zase vykonal dobrý kus práce na zázrakoch, pomyslela si Paidrkoa. Buď on osobne, alebo prostredníctvom nejakej vľúdnej a statočnej duše. Ako sa zvykne hovoriť, zázraky nie sú o čaroch. Zázraky sú nezištné činy dobrosrdečnosti, ktoré konáme každý jeden deň.
----
- | - | - | -
Copyright
(C) 2020 P. Molnár
(C) 2020 Knight-Errant Studios
- | - | - | -
Poznámky k príbehu
V strednej Európe zahŕňa tradícia svätého Mikuláša jeho rozdávanie darčekov dobre sa správajúcim deťom do ich čižiem a topánok, uložených na okennej rímse alebo pod okennou rímsou. Preto som do legendy o aporuejskej obdobe svätého Mikuláša, legendy o svätom Nikenovi, ako skrytý fór začlenil aj scénu, v ktorej mu cez pootvorené okno omylom vypadnú tajné dary pre rodinu tak, že dopadnú na odloženú obuv rodiny. ;-) Svätý Mikuláš v strednej Európe bol a je často vykresľovaný ako nositeľ darov vo veľkej noši-košine, nosenej na jeho chrbte. Incident s tajuplnou dievčinou, v ktorej jej môj fiktívny Nikenos pomôže niesť košinu s hrnčiarskymi výrobkami naspäť domov, je ďalším malým, hravým žmurknutím na toto legendárne/folklórne populárne stvárnenie svätého Mikuláša. Hoci to v príbehu priamo nestvárňujem, tradícia svätého Nikena v strednom Aporue ho často vykresľuje ako sprevádzaného dvomi pomocníkmi, láskavou dievčinou a priateľským zveromužom, ako odreaz celej legendy o svätcovi viažucej sa k osobe Nikena, a to konkrétne, odkaz na dvoch tajomných jednotlivcov, ktorým Nikenos pomohol. Toto má odrážať fakt, že mnohé kultúry často znázorňujú svätého Mikuláša a jeho variácie, ako sprevádzaného pomocníkmi, spravidla dvomi. V reálnej strednej Európe sú to spravidla anjel a čert, často hraní ženou a mužom v príslušných kostýmocho (detaily sa môžu líšiť v závislosti od toho, ktorú postavu hrá muž alebo žena, alebo či obe postavy hrajú výlučne herci jedného pohlavia.)
Časť, kde Nikenos potajme daruje peniaze dcéram, pre ich veno, je založená priamo na legende spájanej s reálnym sv. Mikulášom z Myry (o ktorom sa práve toto traduje, čo prispelo k vzniku tradície "darovania darčekov blízkym na Deň sv. Mikuláša" u rôznych kresťanských cirkví). Samozrejme, môj fiktívny Nikenos z Rymy, hoci je raným a populárnym svätcom a tiež slúžil ako biskup, je vo viacerých ohľadoch zároveň odlišný. Je posledným z dvanástich pôvodných zakladateľov obdoby kresťanstva v tomto fantazijnom svete, je považovaný za vôbec prvého biskupa danej viery (kým reálny Mikuláš z reálneho sveta rozhodne nebol ani jedným, ani druhým) a niektoré udalosti a prvky sú čisto vymyslené (darovanie daru chorému chlapcovi, nielen darov dcéram, či berla, ktorú dostal od pastiera, ako určité "zdôvodnenie“ toho, prečo biskupi daného fiktívneho náboženstva tiež nosievajú symbolické pastierske berly, atď.). The "Nasledovníci“ spomínaní v názve knihy o živote svätých (z ktorej sú "citované" úryvky z legendy o sv. Nikenovi) sú v poradí piaty až dvanásty prorok danej viery, vrátane všetkých ženských prorokov, až na jednu. Nasledovníci boli pridaní k rozpisu prorokov, ktorí založili danú vieru potom, čo ich vyhľadali pôvodní štyria proroci, známi ako "Crux" (nazývaní tak preto, lebo sú "kruciálny", zásadný pre založenie tohto náboženstva, a aj preto, lebo ide o menší skrytý fór z mojej strany, o určité zdôvodnenie, prečo toto náboženstvo používa štvorcípu hviezdu pravidelného tváru podobným spôsobom, ako kresťanstvo používa kríž). Nikenos je posledným z dvanástich prorokov a preto aj posledným z Nasledovníkov, ktorí uzavreli dvanástku. Príbeh spomína, že je svätcom akceptovaným tak alithidromickými cirkvami (t.j. pravoslávnymi) a olankalianskými cirkvami (t.j. katolíckymi). Dodám, že čisto v dôsledku ľudovej tradície, ešte aj mnohí členovia Redeemer cirkví (t.j. protestantov) uznávajú a oslavujú deň tohto svätca, i keď väčšina alebo nie všetky ho titulujú ako svätca. Toto nie je nepodobné situácii v reálnom svete, kde veľké množstvo protestantských komunít oslavuje svätého Mikuláša ako kresťanskú postavu, ešte aj tie, ktoré inak vôbec neoslavujú svätcov. Áno, ešte aj kalvíni toto robievajú.
Mürtli's mention that in central Aporue, St Nik's supposed sleigh is pulled by horses, while in the northern countries, it's reindeer, is also a jokey nod at the real world St Nicholas traditions. The only nod I left out was how the Dutch apparently have Sinterklaas arrive aboard a steamboat ! At least per the tradition of recent centuries. :-p Funnily enough, this would work in this fictional setting too, as they already have early steamships in addition to sailships. Ravan's disdain for kitschy holiday season novelty items (wind-up St Nikenos dolls, etc.) rather reflects my own annoyance with the unfortunate modern tendency towards kitschy and gimmicky holiday decorations. :-p Hudobné skrinky v podobe mechanických kaprov mávajúcich chvostami, na ktoré sa Ravan sťažoval, sú alúziou-žmurknutím na tieto srandovné gýčiky. ;-) (A áno, v reálnom svete tie animatronické rybie gýčiky mali aj vianočné vydania.)
Ak si chcete prečítať viac o fiktívnych zimných sviatkoch v tomto svete, môžete si prečítať tento prehľad.
Mürtli v jednom bode príbehu poznamená, že jeden typ saní, ktoré by sa im mohol zísť, by boli krňačky, rohačky, používané dreborubačmi. Spomína tu tradičný typ vidieckych saní, ktoré v reálnom svete používali/používajú drevorubači v Rakúsku, častiach Nemecka, v Čechách a na Slovensku. Predné konce bežcov majú dovysoka stúpajúca, nadrozmerné, vzhľadom trochu rohy pripomínajúce výčnelky, a tieto boli využívané na pomocné ťahanie saní alebo ako improvizované ovládacie páky počas zjazdu dole po bezpečnejšom svahu kopca, vezúc na saniach zásoby dreva. V nemecky hovoriacich krajinách je tento štýl saní známi ako Hornschlittern alebo Horner ("rohaté sane", "rohačky"), v českých historických zemiach rohačky (rovnaký význam) a na Slovensku, krňačky alebo krne (druhý spomínaný výraz porovnateľný s obvyklým výrazom sane, našim všeobecným výrazom pre také vozidlo). Mürtli pre potreby ich malej misie nakoniec vyberie bežnejší typ vidieckych saní s plochou korbou, bez daných výčnelkov-"rohov" (i keď možno vybral nákladné sane s užšími bežcami).
Úvodná štvorveršová strofa tej "starej aporuejskej koledy" je v skutočnosti trochu parafrázovaná, preveršovaná verzia úvodných veršov z anglickojazyčnej verzie textu Hurónskej koledy (Huron Carol). Najstaršej kanadskej koledy, napísanej Brebeufom pre ľud Hurónov (Wendatov) v 17. storočí. Najpopulárnejšia anglickojazyčná verzia textu piesne bola napísaná iba začiatkom 20. storočia, zatiaľ čo pôvodný text piesne vo wendatčine (hurónčine) a francúzštine pochádza zo 17. storočia. Melódia koledy bola adaptovaná z existujúcej francúzskej koledy zo 17. storočia. Samozrejme, Pútninoce sú len voľnou obdobou Vianoc, keďže obdoba kresťanstva v mojom fiktívnom svete nemá priamu obdobu postavy Krista. Ikonografia, výrazy a sviatočné koledy spájané so sviatkom sú preto rozhodne odlišné, i keď tematika lásky, pokoja, nádeje a vytrvalosti sú veľmi podobné tematike Vianoc v našom reálnom svete.
Bližšie nemenovaná pnai barónka, ktorá navštevuje sirotince v predsviatočnom čase, je barónka Oroliana, manželka Ctihodného pána baróna Dortan IV., panovníka Melzy. Viac o vládnucej kráľovsk... erm, pardón, barónskom... páre nájdete v tomto článku. Dortan IV. je 18. barónom rodu Terlo, v poradí tretej vládnucej dynastie v histórii Melzy.
Predstavujem si, že drozdík, ktorého si na začiatku príbehu všimol vartáš Stráže, bol čvíkota, (drozd čvíkotavý, drozd čvíkota), bežný európsky drozd, často vídaný v zime.
Možno sa cítite zmätení z fiktívneho kalendára a merných jednotiek, ktoré sa v príbehu objavujú. Menša, chválek, zvučeng, atď. V tomto a tomto článku nájdete celkový prehľad daných dvoch tém.
V mojom fiktívnom svete Orbis Furum je východ západom a západ východom, čo sa týka pobrenží jednotlivých kontinetov. Takže obdoby západných regiónov svetadiela sú na východe, a tie východné zas na západe. Mesto Ryma leží na západ od Confidovej domoviny, no Myra v našom reálnom svete, jedna z jej inšpirácií, by sa v našom reálnom svete nachádzala na východ od jeho domoviny.
Ohľadom Mestskej stráže, jej hodností, a ako je cleý tento policajný zbor organizovaný (do jednotlivých oddelení), si prosím prečítajte tento článok.
Thékin meč, messer (neskorostredoveký a renesančný jednosečný meč), ktorý sa v príbehu krátko objavuje, vyzerá podobne ako tento alebo tento.
Ak chcete vidieť prehľad niektorých trikových šípov použitých alebo spomenutých Ravanom (zhášací šíp, omračujúci šíp, atď.) prečítajte si prosím tento článok. Pre ďalšie informácie ohľadom zábleskovej bomby, ktorú si Ravan vzal so sebou no nebol nútený použiť, prečtítajte tento článok. A čo sa týka vzhľadu šperhákov a príslušenstva, môžete si preštudovať tento článok.
V príbehu je krátka zmienka, že Ravan vlastní menšiu, ľahkú, rýchlo strieľajúcu "západkovú kušu", hoci si pre tento konkrétny prípad vybral radšej svoj luk. Spomínaný typ kuše môžete vidieť tu a tu. V našom reálnom svete ide o typ slabšej, no pomerne všestrannej menšej kuše, so zabudovanou napínacou pákou. V rukách osoby zručnej v napínaní tetivy zabudovanou pákou a nabití kuše šípkou dokáže strieľať jednu ranu každých desať sekúnd. Okrem toho sa dá používať aj v sedle, a je ňou možné mieriť a strieľať aj jednoručne (pomocou hore, nie dole umiestnenej spúšte). Vo fantazijnom svete ako je môj Orbis Furum, je pre iniciatívneho profesionálneho zlodeja takáto kuša dosť ideálnou strelnou zbraňou s kratším až stredným dostrelom.
The "griffin awful" cheaply printed novels, mentioned briefly in connection to how they misrepresent actual professional thievery, are a Melzan variation on the "penny dreadful" novels and magazines of our own history. Well, if the penny dreadfuls were made with 17th century printing press technology, for the most part.
Rarachs, briefly mentioned a few times and represented by Temav, are the variety of humans in my setting that are naturally shorter in stature (not due to any health issues). They are not a distinct species from the humans of usual height in the setting, and are often analogous in their role to Tolkien's hobbits, their various "halfling" imitations, or folkloric imp characters. Rarach is a Slovak folk term that means "imp". Rarášok, the diminutive, is often used as a synonym for a "gnome". The rarach was originally a darker figure in pre-Christian Slavic folklore, and rather than a dwarf-like character, was a cheeky or even evil house spirit. Over time, it drifted to mean the more typical fairytale imp or gnome, though the term is not used that much synonymically in modern fantasy lit. Part of why we chose it.
Moja mentálna predstava Temava, raracha, ktorý je vedúcim zlodejského cechu, je podobná tomuto chlapíkovi.
Aside from the rarachs of Aporue, there are also the permons (who do not appear in this story). Biologically, they are identical to rarachs, but the differences lie in culture and lifestyle. The name of the permons is derived from the permoník dwarfs of central Europe (mainly medieval Slovak/Hungarian folklore), who are essentially a more Slavic/Hungarian equivalent of the more famous dwarf miners and smiths of German or Scandinavian folklore or fairytales. Unsurprisingly, where the rarachs are the rough equivalents of hobbits/halflings in this setting, the permons are my similarly central European answer to the dwarves populating modern fantasy fiction (that are often just unimaginative imitations of Tolkien's approach to his own dwarves). In a sense, the Orbis Furum has halflings and dwarves in it, but they're not distinct species from humans, and they have plenty of their own quirks. Not the least of them being that we try to add various real world history based explanations for their material and social culture and give it all a 15th-17th century undertone. ;-)
For the British popculture afficionados, there's a tiny, tiny hidden reference to Doctor Who at one point in the story. It's very subtle, a paraphrase of a quote from the series. And no, it's not one from one of the Christmas specials, but from a far different episode.
Či už oslavujete tieto sviatky alebo nie, prajeme vám všetkým príjemné čítanie a príjemný záver roka. 8-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára