Sviatočný zlodejský príbeh z Melzy
(C) 2020 P. Molnár
(C) 2020 Knight-Errant Studios
POŽEHNANÍ SÚ TÍ, KTORÍ DÁVAJÚ
Sviatočný zlodejský príbeh z Melzy
- | - | - | -
Melza, 25. dažden, popoludnie, štyri dni pred Dňom svätého Nikena
Do zimného slnovratu a Pútnikovho večera ostávali zo tri týždne. Noci sa predlžovali, dni skracovali.
Dokonalé ročné obdobie pre tie zlodejské straky, pomyslel si seržant Háván Enša z Oddelenia obecného hliadkovania a bezpečnosti Mestskej stráže.
Teplo oblečený, postával na rohu ulice, neďaleko od jeho domácej stanice Stráže. Ako bolo obvyklé v tomto ročnom období, hoci bol ešte len posledný týždeň daždenu, sneh už hojne padal.
Seržant Enša nemal sneh ktovieako v láske, a mal ešte menej strpenia pre mráz a chlad. Ešte aj s teplým oblečením a teplými čižmami, chodiac po svojom revíri v zimnom období, po väčšinu dňa, nebolo niečo, na čo sa tešil. Bolo to zvláštne, ale cítil, že pohľad na sneh mu často upokojoval nervy a robil ho menej napätým kým hliadkoval na pochôdzke a kontroloval podriadených v rámci jeho okrsku Stráže. Nech už boli hromady snehu na mestských uliciach otravné prakticky pre každého, kladné pocity, ktoré v Hávánovi vyvolával sneh, ho posúvali k nerozhodnejšiemu názoru na vec.
A v neposlednom rade, jeho dve deti zbožňovali chodiť na sánkovačku z kopcov na okrajoch Melzy, akonáhle napadal dostatok snehu. To bol rozhodný klad v prospech všetkého tohto snehu. Blížil sa Deň svätého Mikuláša, mal byť už čoskoro, a jeho dve deti by boli nadšené zo skromných darčekov a jedným alebo dvoma dňami sánkovania s ich mamou a ocom. Háván
sa už tešil na tých pár dní voľna. Na poriadne trávenie času s jeho rodinou, aj mimo dlhých tmavých večerov ranej zimy a biednej voľnej Odpočne a Zapade každé dva týždne. Dúfal, že nebude musieť pracovať na Pútninoce.
Ostáva mi asi tak pol menše, pomyslel si. Ešte pekne dlhá chvíľa,
no onedlho sa presunie do ďalšej časti jeho obvyklého revíra. Postával na rohu ulice, trochu zadupal na mieste, len aby si v okolitom chlade pridal trochu tepla a rozprúdil krv. Zima je dosť pekné obdobie, no je škoda, že je aj takto drsná, dumal.
S výnimkou príležitostných okoloidúcich bol na ulici prevažne sám.
Zdalo sa, že väčšina ľudí je doma, z mnohých okien žiarilo jedna alebo viaceré svetlá. Vlastník jedného z obchodov na hornom konci ulice lopatou odpratával sneh. Enša si všimol, ako na vývesnom štíte neďalekého obchodu pristal drozd, ktorý si netrpezlivo našuchoril perie.
„Hej, všetkým je nám dosť zima, vtáčku,“ zamrmlal seržant. Na opasku si ponapravil pošvu s mečom..
O niečo neskôr si všimol blížiau sa postavu, ktorá sa mu už z diaľky zdala povedomá. Hoci mal, tak ako Enša, odznak nasadený na teplom kabáte, ďalšie detaily rovnošaty o ňom okamžite prezradili, že je tiež členom Stráže. Vrátane farieb nohavíc, „borovicovej a modrej“. Bol to obchôdzkár Terkelín, jeden z novších strážnikov v ich okrsku.
„Hej, Hávi ! Ešte som ťa dnes nevidel... Ako sa ti vodí ?“ zvolal bodro Terkelín na kolegu.
„Zdravím, Iver ! Celkom dobre, musím povedať. Všetok tento sneh je vždy otrava, ale naučil som sa to zniesť.“
„Aj ja si na to zvykám, hoci to poprvýkrát nebola ktovieaká zábava... keď som sa vstúpil do Stráže pred dvomi rokmi...“
„Len sa ty piľne snaž a raz to možno dotiahneš na seržanta, ako ja,“ poznamenal Enša. V mrazivom vzduchu mu z úst prúdili ľadové obláčiky.
„Áno, a potom strávim nespočetne veľa rokov v hodnosti seržanta, nikdy nedostanem povýšenie, ešte aj keď mi nejaké ponúknu,“ podpichovačne sa uškrnul Iver, kývol bradou k Hávánovi.
„Na raňajky si sa najedol nejakej vtipnej kaše, všakže ?“ zamračil sa seržant.
„Chceš radšej počuť niečo vážnejšie ?“
„Čo také ? Som samé ucho.“
„Poznáš ten sirotinec na Morušovej ulici, však ? Ten taký väčší, dosť veľký ?“
„Áno, viem. Moji susedia, postarší bezdetný pár, vychovávajú tri siroty, ktoré si tam adoptovali.“
„Aha."
„Vzorné deti, dobre sa správajúce a skromné. Úprimne, nezávidím im ich mladšie roky, ale som rád, že niektoré z nich skončia v dobrých rodinách. Alebo si nájdu vlastnú cestu životom. Veď vieš...“ rozvinul myšlienku,
a zakončil ju pokrčením pliec.
„Tak to sa ti potom asi nebude páčiť táto novina...“ riekol Iver. „Personál rozbil zbierku peňazí pre sirotinec, chcel ich využiť na výučbu remeselných, pracovných zručností u starších detí, kúpiť im nové šatstvo a lepšie postele,
uistiť sa, že ich budú môcť pravidelne nakŕmiť poriadnym jedlom. Všetko, čo treba... A boli dosť úspešní, od občanov vyzbierali dve celé truhlice gryfov.“
„No pekne !“
„Hej. Ešte aj sama pani barónka ich nedávno navštívila, v rámci jej každoročného predsviatočného navštevovania sirotincov. Z toho, čo som počul od iných, veľmi ochotne podporovala to snaženie.“
„Áno, čo si pamätám, nedávno som o tom počul tiež. Stalo sa počas tej návštevy niečo zlé ?“
"Nie vtedy, ale iba včera, alebo v skorých ranných hodinách, dnes ráno...
Niekto ukradol tie truhlice, priamo zo sirotinca. Len tak zmizli... puf.“
„No teda... Škaredé veci ! Ja som sotva najštedrejšia osoba v tomto meste, ale taká krádež, rovno zo sirotinca, keď sú sviatky predo dvermi... Vidíš, Iver ? Práve pre toto nemám rád celú tú kriminálnu chásku. Ledva medzi nimi nájdeš dáku čestnú dušu, všetci sú na jedno kopyto.
Kradnúť od chudobných detí ? Kradnúť peniaze určené pre pomoc tým deťom, aby mohli načať vlastné samostatné životy ? Ts... Čo vôbec povedať na niečo také ?"
„Hej, hnusné veci. Dúfajme, že ľudia na ostatných oddeleniach dolapia vinníkov, nech to urobil ktokoľvek.“
„A kde si sa dopočul túto novinu ?“
„Chlapík z oddelenia krádeží mi to spomenul, keď som na stanici pil môj ranný čaj. Už poslali zopár strážnikov a detektívov, aby prezreli sirotinec. Tí zlodeji boli dosť svedomití, nezanechali po sebe ktovieaké stopy. Nenašli sa ešte ani potom, čo ľudia z OVVK prehľadali celú budovu, od strechy až po základy.“
„Možno mali medzi členmi personálu komplica ? Napadlo im to ?“
„Nepýtal som sa, ale všeličo je možné.“
„Hm," zatiahol seržant Enša. „Sakramentská škoda. Sirotinec, ktorý takto vykradnú... Chvála Tvorcovi, že som vyrastal vo vlastnej rodine, nie ako sirota, ako odmietnutý,“ povedal a na chvíľu sa zadumal. "Stačí mi len pomyslieť na tie deti, ktoré si k sebe vzali moji postarší susedia... Boli by vážne sklamané, ak by sa ich niekto pokúsil olúpiť o šancu na lepší život.“
Obchôdzkár Terkelín zamyslene prikývol.
Tie úbohé deti a pracovníci v tom sirotinci... Teraz by sa im vážne zišiel nejaký malý zázrak... pomyslel si.
- | - | - | -
Melza, 25. dažden, neskorý večer, štyri dni pred Dňom svätého Nikena
Ravan Hrámer ležal na bruchu, na jednom z veľkých vodorovných trámov spájajúcich krokvy vystužujúce strechu skladu. Ukrytý v tieňoch blízko strechy, potichu sledoval zlodejov pod ním a načúval im.
„Chlapi, odviedli ste peknú prácičku,“ hvizdol uznanlivo vysoký ľudský rabiát s rozširujúcou sa plešinou.
„Nechcem sa chvastať, ale zohral som dosť dôležitú úlohu, keď sme brali tie truhlice,“ uchechtol sa jeden hranostají muž, hlasom typickým pre uličníckych hraníkov.
„Hej, hej, to ti je celý on... Vždy pripravený chváliť vlastný kožuch,“ zasmial sa od srdca ďalší zlodej, ktorý začul ich rozhovor a prišiel sa pozrieť, v ruke hrubý drevený krígeľ plný piva. „Ty a ostatní chlapci by ste mali dozrieť na tie truhlice. Je to pekná kôpka gryfov. Nechceme, aby voľakto prišiel na to, že sme to čmajzli my a skrývame to tu. Toto mesto sa vám len tak hmýri špicľami, poslúchajúcimi Stráž na slovo, aj inými zlodejmi, oboma stranami.“
„Ech, vždy sa priveľa strachuješ...“
Though there were only three of them now, by Hrámer's estimates, they were a gang of some nine to ten people. A new upstart gang, apparently. Little thieving outfits like this one are ten a griffin. There's a sucker born every four thankers, and each year, gangs like this pop up and disintegrate. Several times a year. If the Watch doesn't bust 'em up, they're done in by more skillful competition, or most likely of all, by their own petty infighting. Ravan Hrámer always felt it takes more to be a professional thief than just gumption and subterfuge.
Sám Ravan nebol žiadnym odvážnym a neohrozeným samozvaným strážcom zákona, bojujúci s kriminálnikmi a naprávajúci krivdy tam, kam Mestská stráž nedosiahla (či už pre neschopnosť alebo korupciu). Veru nie. Ravan, kuňan, bol tiež zlodejom, tak ako muži v sklade pod ním. Zároveň však nebol jedným z nich, ba ich ani nemal v láske, a ani nezdieľal ich postoje a metódy. Ravanovi často chodilo po rozume, že kým Mestská stráž môže mať dojem, že zlodeji sú všetci rovnakí, skutočné rozdiely medzi nimi boli veľké. Množstvo pliev, málo zrna. Ravan nebol z tých, ktorí by súdili, ale mal pocit, že tento nový gang nemá dostatok toho nevyhnutného zrna, aby sa dlhodobo udržali. Ďalší gang ako za desať gryfov nožík, tak veru...
Rozhovory upstarts below ho začínali nudiť. Našťastie tu už nebude musieť stráviť oveľa viac času. Akonáhle sa trochu viac rozlezú po budove a okolí, keď už bude nablízku len jeden - ospalý, možno opitý - opatrne sa vykradne zo skladu a zamieri domov.
Tento večer už beztak zistil toľko, koľko len mohol.
Dobrou vecou na umiestnení oboch truhlíc, ukradnutých pred necelým dňom, bolo to, že sa nachádzali neďaleko od vchodu do skladu. S trochou šťastia a zručnosti by ich niekto mohol odvliecť až ku vchodu, potom von, a...
No vnímal to tak, že toto je už niečo, čo treba nechať na zajtra. Nemalo zmysel priveľa špekulovať nad nejakými ďalšími krokmi.
Prezeral si výškové rozdiely medzi členmi gangu pod ním, len pre porovnanie. Urobil pár strohých zrakových odhadov o veľkosti dvoch identických truhlíc.
Onedlho sa opatrne vykradol zo skladu, tou istou trasou, ktorou vošiel, bez jediného dotyku nohy s podlahou. Pre kuňanov bolo lezenie ľahké, vyslovene prirodzené. A Ravan mal tú výhodu, že tieto lezecké zručnosti precvičoval roky rokúce, od najútlejšieho veku.
Po opustení skladu liezol a príležitostne preskakoval zo strechy na strechu, no po prejdení niekoľkých budov začal aj pomaly zliezať dole, naspäť na ulicu. Opatrne zoskočil dole, do čerstvého snehu. Inštinktívne zajastril po okolí, či si ho nevšimli nejakí miestni. Či už čestní ľudia, či kriminálnici... na takomto mieste sa nikdy necítil prehnane bezpečne. Zdalo sa, že tu nie sú ani žiadni strážnici. Začal kráčať domov.
Získanie tých dvoch truhlíc vyzeralo sľubne... ale i náročne. Po sklade, hoci bol plný všakovakého nákladu, sa dalo pomerne ľahko presúvať a skrývať sa. No to nebola jeho hlavná starosť. Obavy mal ohľadom hmotnosti truhlíc.
Niet šance, že by som vyniesol obidve von z toho skladu úplne sám, dumal, kráčajúc nočnými ulicami.
Hoci bol hlboko zamyslený, venoval pozornosť, aby udržoval úctyhodnú vzdialenosť medzi sebou a pochôdzkármi Stráže, alebo strážnikmi Stráže s halapartňami pri rôznych bránach, pasážach a iných mestských úžinách.
Vyniesť to von kúsok po kúsku je už od začiatku neschodná cesta. Zlodej na voľnej nohe či nie, vyzerá to tak, že sa budem musieť tentokrát znížiť... k neortodoxným metódam. Ale dlžím im to. Je to už pekných pár rokov, ale majú podiel na tom, je to práve vďaka nim... že som ešte vôbec tu, plynul prúd jeho myšlienok.
- | - | - | -
Melza, pred niekoľkými desaťročiami
Chlapec, uličníček, sedel pri fasáde domu, na rušnej ulici.
Prebudil sa iba pred krátkou chvíľou, po náhle prerušenom sne. Ako mnohé sny, i tento bol len nejasnou zmesou útržkov a čriepok spomienok na minulosť. Pomerne nedávnych spomienok, no mohli byť pokojne aj niekoľko rokov staré. Cez jeden z vikierov sa vykradol von zo sirotinca, vyškriabal sa mu na strechu, všetko pod rúškom noci... Zošmykol sa dole po odkvapovej rúre, pozdĺž zadnej fasády budovy... A bol slobodný, zrazu bol znova slobodný. Potom naňho zrazu zaútočil drak alebo čosi podobné. Čo už, sny...
Ospalé oči mal opäť otvorené, díval sa naokolo. Bol späť na ulici. Na mieste, ktoré poznal najlepšie, už od útleho detstva. Bol to už jeho tretí útek zo sirotinca. Nerozumel, prečo by tam mal ostávať. Už je dostatočne starý, má dvanásť rokov, tak nejak. Prečo by tam teda mal ostávať ? Útulnejšie sa cíti tu. Toto je to, čo najlepšie pozná.
Najprv si našetrí peniaze, potom si nájde poriadnu robotu, skôr či neskôr sa vypracuje vyššie vo svete. Áno, tak to bude. V Melze bolo veľa šikovných kuníkov ako on, mnohí z nich žili dobré, sporiadané životy, i tí, čo neboli práve bohatí. Zahľadel sa na svoje dve srstnaté rúčky. Nateraz bol vreckárom, ale skôr či neskôr si našetrí peniaze, aby mohol začať vykonávať čestnejšiu prácu.
Ako tam tak sedel, krátko popoludní, rozhodol sa, že sa pokúsi o zárobky pre dnešný deň. Všimol si staršieho ľudského muža, okoloidúceho. Odetého ako remeselník alebo robotník v dielni, nič fajnové... a všimol si mešec, ktorý mu visel na opasku. Vstal, a ticho nasledoval muža v dave mešťanov. Postupne, opatrne sa k nemu zakrádal čoraz bližšie a bližšie.
Nakoniec mal prostý, nezdobený mešec na dosah svojej malej srstnatej rúčky, pripravenej uvoľniť mešec, ukradomky ho potiahnuť...
...a presne v tom istom okamihu ihneď pocítil naučený chmat vlastníka mešca.
„Mám ťa,“ riekol muž. Chlapca zarazila rýchlosť mužových pohybov... a čudesne bezfarebný spôsob, akým vyslovil svoju poznámku. Ako keby sa nudil, akoby toto zažil už tisíckrát.
Muž ho pevne držal za predlaktie. Na tvári sa mu zjavil drobný, pobavený úsmev, a nepartne nadvihol obočia, s náznakom zvedavosti.
„Ale, ale... Je to už pekne dávno, čo som naposledy narazil na kuníka-vreckára tak šikovného ako ty. Väčšina mladých, ktoré naletia na mešec na opasku, sú z ľudského rodu.“
„Pustite ma, pane...“ povedal chlapec, po spamätaní sa zo zarážajúceho prekvapenia. „Už od vás nebudem kradnúť, len ma prosím pustite.“
Muž sa naňho pokojne zahľadel. Naďalej držal chlapcovo srstnaté predlaktie v železnom zovretí.
„Máš rozhodne talent, chlapče. Možno v tebe niečo bude, dáky potenciál. Ja a moji priatelia, my potrebujeme práve takých ľudí, ako si ty...“
„Čože ?“ opýtal sa chlapec, cítiac sa zmätene aj za troch.
„Potrebujeme nadané osoby, také ako ty. Obzvlášť mladých. Ak sa chceš priučiť zaujímavému remeslu, zarobiť si dosť na dobré živobytie, mohol by si to skúsiť aj u nás. Ak si ochotný zanechať za sebou tento život a načať život nový, taký, ktorý by pre teba mohol byť lepší, radi ťa privítame v našich radoch."
"Pane, pustite ma... Nie. Nemyslím si, že by som potreboval, aby ste ma priučili nejakému remeslu. Peniaze si zarobím aj sám."
„Vreckárstvom, dieťa ?“ pousmial sa muž. Bol to trochu smutný úsmev. Muž navonok pôsobil dojmom drsného a životom ošľahaného jednotlivca, časť jeho vlasov už šedivela, no vystupovaním sa zdal byť úprimný a prívetivý.
„Pustite maaaa !“ chlapec zo seba vydal tichšie ale nabrúsené zavrčanie. Niečo z jeho neľudskej nátury na krátku chvíľu vystúpilo do popredia.
„Ako si praješ, chlapče,“ pokrčil pleciami muž a urobil mu po vôli.
Chlapec utekal preč, s prázdnymi rukami.
Po niekoľkých krokoch zastal, aby polapil dych, takmer vrazil do miestneho páru. Pokarhali ho, povedali mu, nech hľadí, kam uteká.
Možno o tomto to vždy bude, pomyslel si. Nebyť ničím viac, než len žobrák a vreckár.
Niečo v ňom vrelo, cítil nepokoj.
Obrátil sa, hľadel smerom ku zvláštnemu mužovi, od ktorého pred chvíľou utekal. Bol už pomerne ďaleko, blížil sa k druhému koncu ulice.
Chlapec ešte na chvíľu zaváhal, a potom sa rozbehol za mužom, uhýbajúc sa hlúčikom a davu na ulici.
Dobehol muža. Šedivejúci pán začul jeho krik, nonšalantne sa otočil a kývol na chlapca.
Ponúkol chlapcovi potrasenie ruky.
„Meno ?“ opýtal sa vecne. „Ako ťa volajú ?“
„Ravan.“
„Vitaj.“
Chlapček-kuňan to zatiaľ ešte nechápal, no bol najnovším objavom náborára zo Starošianeckého zlodejského cechu.
Ako plynul čas, chlapec musel uznať, že ubytovanie a jedlo v tajnom cechu boli uspokojivejšie než tie najlepšie podmienky v sirotinci.
No remeslo, do ktorého by bol zaúčaný, nebolo práve tým čestným remeslom, v ktoré dúfal a o ktorom sníval...
- | - | - | -
Nikenos z Rymy sa narodil do pomerne bohatej kupeckej rodiny v meste Ryma, preslávenom námorným obchodom.
Hoci vyrastal v pohodlných životných podmienkach, jeho rodičia ho naučili dôležitosti poctivej práce, perserverance and not living idly.
(...)
Jedného dňa, ako tak kráčal ulicami mesta, uberajúc sa na trh, aby kúpil olivový olej, stretol staručkú ženu.
Dobromyseľná starenka mu porozprávala o miestnej rodine, ktorá bola v núdzi, potrebovala pomoc. Ich syn bol chorľavý a potreboval lekára. Rodina sa ocitla v ťažkých časoch, schudobnela. Nedokázali našetriť dostatok peňazí na to, aby mohli chlapcovi zohnať zručného lekára, one that could help cure the worst of his unfortunate health. Worse yet, their daughters did not have an adequate dowry to get married and start their own families with their husbands. All seemed hopeless for the future of the family.
Nikenos was saddened by the old woman's bit of news, but he was also unsure what she wanted from him.
"Ste ich príbuznou ?" opýtal sa ženy.
"Och, môj drahý mládenče... Všetci sme jeden druhému príbuzným... Ešte sa musíš mnohému naučiť. A prvý krok môžeš urobiť už teraz. Dnes. Pomôž im."
"Čo by ste chceli, aby som spravil ? Mám vám dať tie peniaze a vy im ich odovzdáte ? Čo ak mi klamete a chcete odo mňa kradnúť ?"
"Nemám jediný dôvod na to, aby som od teba kradla, mládenče. Som znavená stará žena. Aj keby som chcela, nič sa mi nepodarí ukradnúť. A ani by som nekradla, pretože to nie je správne. Nekradla by som ani pre tú rodinu v núdzi. No oni predsa len potrebujú pomoc. Počula som, že tvoja rodina má dostatok bohatstva, o ktoré by sa dokázala podeliť. Možno by si mohol poskytnúť nejaké peniažky, aby si pomohol tej rodine, dobrý mládenče."
"No, to by bolo dosť šľachetné, ale môžem im dôverovať ? Čo ak neuvážene minú tie peniaze na niečo iné ? Ćo ak ma oklamú ?"
"Je dobré byť obozretný, mládenče, ale je rovnako dôležité vedieť dôverovať tvojim blížnym, mužom i ženám. Obzvlášť tým, ktorí sú v núdzi."
Nikenos zaváhal. Nebol si istý, ako odpovedať.
"Nikdy nevieš, kedy sám budeš potrebovať pomoc, mládenče. Darovanie je dobré. Obzvlášť, ak sám toho veľa nemáš a preukážeš štedrosť."
"Hádam je to tak. Avšak, ja neberiem príkazy od teba, starena. Ak budem mať náladu niekomu pomôcť, niekomu niečo darovať, urobím tak."
"Chápem. Prajem ti veľa šťastia, mládenče. A ak si spomenieš na tú rodinu v núdzi, nehanbi sa im pomôcť. Budú veľmi vďační."
Starenka sa vydala po ulici, smerom k trhovisku, až kým nezmizla medzi hlúčikmi ľudí predávajúcich a kupujúcich rôzny tovar.
Nikenos ju už nikdy viac nevidel. No nebolo by to poslednýkrát, čo by čelil výzve prejaviť iným štedrosť.
(...)
- úryvky z diela Životy Nasledovníkov, kapitola Život proroka Nikena
- | - | - | -
Melza, 26. dažden, večer, tri dni pred Dňom svätého Nikena
Kútikom oka si Ravan všimol, ako muž vstúpil spoza rohu do neveľkej uličky. Ravan začul tiché tasenie meča z pošvy.
Otočil zrak poza svoj chrbát, na člena cechu Svižnoprstých. Čakal tam, trpezlivo ho pozoroval, v ruke meč. Ravan sa potom opäť zahľadel dopredu.
Už tam stála, neďaleko matne svietiaceho zdroja svetla, spočiatku skrytá v tieňoch. Nepatrný zvuk tasenia a Ravan už hľadel na čepeľ, ktorá naňho mierila z krátkej vzdialenosti. Hoci bola žena odetá v teplom plášti s kapucňou, vhodnom do tohto počasia, stále dokázal rozoznať jej tvár.
„Ale, ale, ale...“ usmiala sa naňho. "Riadne dlho som ťa už nevidela.“
Ravan pokrčil plecami.
„Pekne, fajnový messer. Nový ? Páči sa mi tá lastúrovitá záštita na nagli.“
„Hm, mám dojem, že sa ti pozdáva. No pochybujem, že si sem prišiel pochváliť môj nový meč. Čo by si chcel od môjho cechu ?"
„Théka, neobťažoval by som sa osloviť teba alebo hocikoho od vás Svižnoprstých, keby som nemal pocit, že potrebujem... pomoc. Hej, hej, viem."
Takmer sa nahlas rozosmiala, ale ako všetci zlodeji, i ona mala vo zvyku vyhýbať sa prílišnému hluku mimo bezpečných miest. Tak sa radšej ticho uchechtla.
„Čo sa s tebou deje, Ravan ? Po toľkých rokoch zaťatého, tvrdohlavého fungovania na voľnej nohe zrazu začneš prosíkať iných zlodejov o pomoc ? Priznám sa, nie som z toho pobúrená. Iba trošku zmätená. Prečo práve teraz, z ničoho nič ?“ a ako keby chcela zdôrazniť otázku, zasunula čepeľ svojho messra s elegantne ukutou rúčkou naspäť do pošvy.
Théka Abaúja bola jednou z mála ženských vedúcich organizácie profesionálnych zlodejov v Melze. Ženy vedúce tajné zlodejské cechy, či už len spolky zlodejov, boli ešte stále raritou. Abaúja bola neobvyklou hneď v oboch ohľadoch. Ťahalo jej na štyridsiatku, alebo možno už mala tesne po nej, no cech Svižnoprstých viedla už pekných pár rokov. Cech, ktorý sama trpezlivo a usilovne zakladala. Vzbudzovala v iných rešpekt bez toho, aby sa uchyľovala k arogantnosti alebo predvídateľnému šarmu. Mala úctyhodnú zbierku vlastných ostrieľaných, skúsenosťou preverených životných míľnikov, o čom svedčila aj nezreteľná jazva, tiahnuca sa po jednom z jej líc.
„Prečo teraz ?“ odsekol Ravan, takmer ľahkovážne. "Pretože to vnímam tak, že teraz je ten správny čas. Môj plán je úspečne vykonať jednu veľmi malú, drobnú prácičku. V širšom rámci nepodstatnú, ale práve táto prácička je tá, kde by sa mi zišiel pomocník, ak nie rovno parťák.“
„Takže si prišiel žobrať o posily, v počte jednej jedinej osoby...“ usmiala sa Abaúja.
„Jestvujú aj zhovievavejšie spôsoby, ako vyjadriť túto myšlienku,“ Ravan sa na ňu uškrnul.
„Už len čakám, ako mi oznámiš, že do tohto tvojho malého úsilia chceš zregrútovať mňa...“ utrúsila, potom zaváhala. "Povedz, je v tom niečo osobné ? Nečakala by som, že pôjdeš s úsilím až takto na doraz, len pre nejakú malú prácičku.“
„Osobné ? Nuž, dalo by sa povedať.“
„Úprimne, som prekvapená. Myslela som si, že som ťa počula vyhlásiť, už pred rokmi, že nemáš v obľube robiť z akejkoľvek prácičky príliš rozcitlivenú záležitosť.“
„Nestaraj sa prosím do dôvodov, ktoré ma k tomu prípadu vedú.“
„Ó, skutočne. Tak potom sa ani ty nestaraj do toho, či môžeš požiadať kohokoľvek spomedzi členov môjho cechu, aby ti pomohli s tými tvojimi pestvami,“ odvetila trochu príkro, no krátko nato sa nechala obmäkčiť. "Pozri, Ravan, si profík, o tom nemám najmenšie pochybnosti... Ale jednoducho nemám teraz ani jednu osobu v cechu, ktorú by som ti mohla požičať ako pomocníka, ani len na deň alebo dva.“
„Vážne ? Vôbec nikoho ?“
„Mrzí ma to.“
„A dôvod ? Má tvoj cech v poslednom čase nedostatok pracovnej sily ? Alebo ide o niečo, čo som vám dávnejšie vyviedol ? Ó... Nechaj ma hádať... Ide o celý ten hurhaj vlani, medzi tvojím cechom a mnou ? Hejže, to bude ono, musí to byť ono. Vy fajnoví pánkovia a panie ste neboli práve nadšení, keď som vás predbehol so získaním toho lupu, však ?“
"Povedala by som, že to má určitý zanedbateľný vplyv na naše odmietnutie, áno,“ povzdychla si Théka. "No nie je to jediný dôvod, ktorý vplýval na naše rozhodnutie, ver mi. Aby som prešla k veci, máme na najbližšie mesiace veľké plány, a aby sa pomyslená plachetnica nášho cechu plavila šťastne a poriadne, potrebujeme na palube každý jeden pár rúk. Viac ti neprezradím. Opakujem, mrzí ma to, ale teraz nie je na takúto výpomoc čas. Nemám náladu požičiavať ti kohokoľvek z mojich spolupracovníkov v našom cechu, ani len na menšiu prácičku. Budeš musieť by jednoducho vynaliezavý.“
„Tak teda, ďakujem za nič.“
She sniggered a bit, walked over to him and looked him in the eyes. Zdvihla ruku a dlaňou sa mu nežne dotkla tváre.
„Ravan, Ravan... Škoda, že si sa nenarodil ako človek. Často mi chodilo po rozume, či by si bol fešný muž, keby si pochádzal z ľudského rodu...“
„Náramne fádne podpichovanie. Myslel som si, že si odporkyňa ženských fígľov, Théka. Nepasujú k tvojej verejnej povesti neľútostne nezávislej a schopnej ženy.“
„Och,“ zapredstierala jemne pobúrený výraz. "Osobná schopnosť spočíva v tom, ako využiješ správne nástroje z celkovej súpravy nástrojov, zlatko. Niekedy aj podpichovanie a koketovanie...“
„Hej, ale mávam dojem, že rada vodíš ostatných za nos len z čírej roztopaše.“
Théka mu venovala huncútsky, zubatý úsmev.
„Dobre teda, zlodejský maestro... Toľko som chcela povedať. Prajem príjemnú zimu.“
She turned her gaze to the street, nodding at the underlings, and started walking away. Ravan si do tej chvíle myslel, že za jeho chrbtom stál len jeden člen Svižnoprstých, ale nie, z tieňov potichu vykročil ďalší. Až doteraz sa ukrýval, takmer dokonale. Šikovný... Možno výcvik na tieňorapa... pomyslel si Ravan. Ešte tam chvíľu stál a zvažoval, aké má teraz možnosti.
- | - | - | -
(...)
Približne dva týždne potom, čo stretol starenku, sa Nikenos vybral na trhovisko, aby nakúpil nový tovar pre ich rodinné podnikanie.
Na trhu ho prekvapil nepríjemný výjav, he found a human man beating someone up with a wooden club. Muž mlátil ďalšieho dvojnožca. Bytosť s pazúrnatými labami namiesto rúk a nôj s nechtami. Mala hlavu s nápadnou, psovito vyzerajúcou čeľusťou a ňufákom. Telo celé pokryté srsťou, no odeté, v skromných šate.
„Ty prašivý naničhodník ! Tento trh je vyhradený pre ozajstných ľudí, nie pre odporné obludy ako ty !“ kričal zúrivý držiteľ kyjaku.
The beastman was exhausted, his wounds betrayed a harsh beating. His voice, though somewhat gruff, sounded weak and desperate.
„Nie, pane, zľutujte sa, nechcem nikomu ublížiť... Neprišiel som sem kradnúť...“
„Klamár ! Si luhárska obluda ! Nariekaj, koľko len chceš, nik ti nepomôže.“
„Ochhh...“ breathed the beastman in pain, clearly feeling hopeless.
Nikenos si nebol celkom istý, prečo práve v tej chvíli prijal rozhodnutie konať. Rozhodol sa ozvať.
„Prestaňte ! Nemôžete mlátiť a kopať do muža, ak leží bezbranne na zemi. Takmer ste zabili toho úbohého neboráka !“
„So what ?! A muž ?! Úbohý neborák ? Nie je to žiaden muž, ale obluda ! Jeho prítomnosť prináša tomuto peknému mestu jedine tak hanbu !“
„Nič zlé nevyviedol.“
„Je to jedno chlpaté, zabĺšené vrece, je to špinavý somrák ! Twisted and bent, takým veriť netreba ! Veď on vám nie je ani človek, len obyčajný zver !“
Nikenos ignored the thuggish man's words and walked over to the wounded beastman. The thug walked away, laughing dismissively as he went. Though people had turned to watch the commotion for a short while, most of them had already turned their backs on the scene.
„Mňa si nevšímaj, mládenče. Možno má pravdu. Som len chlpaté vrece, plné bĺch, robím tomuto trhovisku a mestu len hanbu. Pozri sa naokolo. Boja sa ma.“
„No, nie som si taký istý. Ste zranení. Možno by som vám mohol pomôcť. Ak to zvládnete, prosím nasledujte ma, a poskytnem vám veci, ktoré potrebujete, aby ste si dali do poriadku rany. Ak ste hladní, môžem vám ponúknuť aj trochu polievky.“
„Och, dobrý človeče... Naozaj ?“
„Áno, naozaj. Nemyslím si, že si zaslúžite byť bitý len preto, že ste... odlišným mysliacim plemenom.“
„Ah, if only more people thought like you, in this city and many others. There are many good souls here, I know that, but many are clouded...“
„Tak ma teda nasledujte.“
Nikenos dovolil zveromužovi, aby ho nasledoval domov. Zveromuž trpezlivo počkal pri vchodových dverách, kým ho Nikenos nepustil dnu a neukázal mu átrium na opačnom konci vstupnej chodby. Dovolil zveromužovi, aby si sadol za stôl v átriu. Na stole bolo položených viacero zdravotníckych potrieb a liečiv. Zveromuž neváhal a začal sa ticho a trpezlivo venovať svojim ranám.
Onedlho mu Nikenos priniesol chutnú polievku. Skromný zveromuž ticho jedol, nevyslovil jedinú poznámku. Keď dojedol, vstal od stola, venoval Nikenovi priateľské potrasenie rukou and poďakoval sa mu. Povedal, že sa už musí poberať. Akonáhle bol späť na ulici, naposledy sa obrátil k Nikenos a povedal: "Nech sa tí, ktorí pomáhajú a dávajú, dočkajú mnohých požehnaní. Mnoho požehnaní pre teba, vľúdny Nikenos.“
Ako tak zveromuž odchádzal, Nikenos neisto zvraštil čelo, pretože sa doteraz nepredstavil po mene. Ako by mohol tento muž vôbec vedieť, že jeho meno je Nikenos ?
(...)
- úryvky z diela Životy Nasledovníkov, kapitola Život proroka Nikena
- | - | - | -
Melza, 27. dažden, večer, dva dni pred Dňom sv. Nikena
Z chodby bolo počuť tlmený rozruch. Temav Arpols, vedúci Starošianeckého zlodejského cechu, zdvihol zrak od písacieho stola.
Drevené dvere sa s tichým zaškrípaním svižne otvorili.
Ravan pokojne vstúpil do skromnej kancelárie, pohodlne zababušený v svojich zimných šatách a plášti. Za jeho chrbtom stál podráždene sa tváriaci strážnik základne cechu a nespokojne kýval hlavou.
"Ale, ale... Dlho sme sa nevideli,“ zatiahol Temav, tónom, ktorý znel takmer znudene.
"Ďakujem za vrelé privítanie, Tem," odvetil Ravan s náznakom pobavenia.
"Keďže si taký chýrny samotár, čože ťa sem privádza ? Nechaj ma hádať... This is one of those rare moments, ey ? You need help and you've come to beg for some support from your old friends.“
Ravan chuckled. Arpols raised his eyebrows, rather unimpressed.
"Ravan, give me one reason why I shouldn't call a few more guards and have them chuck you out into the snow. Oh, and on top of that, I might send one of our field agents to give the City Watch some... interesting details about your whereabouts...“
"Temi, Temi, chlape... Ty a ostatnie dámy i páni tohto váženého podniku tak pokojne urobte, a budem veľmi otvorený myšlienke poskytnúť Stráži nejaké tipy ohľadom polohy vašej tajnej základne a mnohých vašich úkrytov v meste. Ej, to by ale dostali štedrý darček...“
Temav sa najprv zachichúňal, postupne prešiel do srdečného smiechu.
"Chňap, chňap, šteňa...“ huncútsky sa usmial na Ravana.
"Bližia sa sviatky. Deň svätého Nika už o pár dní, o niečo neskôr u irimskej komunity Sviatok svetiel, a potom tu o tri týždne máme aj Pútnice. Teraz je čas radovať sa, veseliť sa, a všetky tie ostatné ošúchané frázy. Kde je tvoj cit pre štedrosť ?“
"Ravan, I'll humour ya, ol' fool that I am, but answer just one question: Why do you need a helper ? Prečo práve teraz ? Ćo je na tej prácičke tak súrne ?“
"A job I consider important, and with loot that needs a helper to deal with. Bear in mind, if I gather any intel that could benefit you Ditchers in the future, I'll gladly share it."
"Something for something. I like that.“ Temav smiled. "Whatever your mysterious job, I'll give you the benefit of the doubt.“
"Potrebujem niekoho, kto by bol dobrý v kradmom vynesení niekoľkých trulhíc. Veľkosklady, skladiská, priemerné množstvo stráží, keď som tam naposledy obsmŕdal... Ak máte jedného jediného pomocníka nazvyš, ktorého by ste mohli zapožičať do služby. Niekoho technicky zdatného. Tie truhlice potrebujeme vyniesť potichu, svižne, možno za pomoci striedajúceho sa krytia.“
"Možno tu máme práve to, čo hľadáš. Je tak trochu zelenáč, no veľmi talentovaný chlapík,“ dumal Temav, lakte opreté o písací stôl. Kývol na trpezlivo čakajúceho strážnika. "Zavolaj Frodikšina do môjho kanclu. Myslím si, že máme preňho poriadnu náučnú skúsenosť.“
Kým Ravan čakal na návrat strážnika, zadumane uvažoval nad tým, komu by mohlo patriť priezvisko Frodikšin. Znelo akoby malo ursanský vplyv.
Strážnik sa o chvíľu vrátil, sprevádzaný mladým mužom nižším od Ravana, ale stále o hlavu vyšším než Temav.
Tvár bez jasného obrysu brady, končistý nos, krátka srsť, pichliače namiesto vlasov. Ježan.
Predstavil sa ako Mürtli. Ravan prikývol a potriasol mu rukou.
"Mürtli. Mürtli Frodikšin,“ povedal ježan. "Rád vás spoznávam.“
"Napodobne," odvetil Ravan. "Tuná pán Arpols mi hovorí, že si sľubný nový člen cechu. Dokonca tak trochu technický kutil, akému je málokde páru. Jeden z najlepších v zlodejskom podsvetí mesta," rozvíjal ďalej, sčasti preto, aby otestoval reakciu tohto zelenáča od Starošianeckých.
Mürtli sa pozrel na Temava, podľa všetkého polichotený. "Ach, pán Arpols, čo ste mu to len povedali ? Iste, som vcelku zbehlý vo viacerých oblastiach, ale... Nuž, nie som ani zďaleka taký úžasný."
"Je to skromný mládenec, ten Mürtli," uchechtol sa Temav, vstal od svojho písacieho stola a is desk and walked over to the hedgehogman. As a rarach, Arpols was still almost a whole head shorter than Mürtli. It wasn't that unheard of to have rarachs in leading positions in the thieving world, but much like Théka, a man as short as Temav being the boss was not that frequent a thing. "Seems you might have your first bigger assignment, lad. Mr. Hrámer would need an assistant for a smaller job, but a job he considers important."
"Fúha ! Riadna lúpež ?"
"Nie tak celkom," vysvetlil Ravan. "Myslím si, že najvhodnejší výrazom by bol..." he searched for the right expression, "...'hospodárny kúsok', áno."
"Mohli by ste byť konkrétnejší ?"
"Basically, just me and an assistent, we try to nab the goods in the simplest way possible. The planning should reflect that. Oh, yeah, and we're doing a warehouse in this job, a bit further from the northern docks at Oldport. Two larger coffers, griffin lucre. Ideally, ghosting it as best as possible."
Mürtli whistled briefly, raising his eyebrows.
"Not bad... Sounds like a challenge for just two people."
"To an extent, yes. On the upside, there's also a lowered risk of getting caught, given that we'll handle it ourselves."
"You're saying that as if you were already determined to hire me for the job, sir," said Mürtli
"He's a perceptive type," Ravan looked at Temav. "You should keep 'im, he might get far among you Ditchers. Maybe even become a new boss one day, once you retire."
Temav vykúzlil kyslý úsmev a pozrel sa na Frodikšina.
"Tak, čo vravíš, mladý ? Spojíš sily s Hrámerom pre túto jednu prácičku ?"
"Zatiaľ som sa ešte nepodieľal na toľkých väčších úlohách, a toto by prekonalo všetky doterajšie. Bol by to krst ohňom, to je isté..."
Zaváhal, zamyslený, potom ponúkol Ravanovi ďalšie potrasenie rukou.
"Dobre, pán Hrámer, vezmem to. Som si istý, že to bude skvele poučná skúsenosť."
"Som rád, že ťa môžem mať za pomocníka. Dobre ti zaplatím. Nie však z lupu, mám totiž určité dôvody, prečo musí zostať úplný, no vyplatím ťa z mojej vlastnej železnej rezervy."
"Znie to dobre."
"Potom veľa šťastia, mládenče," prízvukol Temav, hľadiac na nich, dohora. "A nezabudni sa vrátiť ku svojim blížnym z cechu, akonáhle pomôžeš vykonať tú prácičku," zazubil sa na Mürtli. "A ty, Ravan, dúfam neodlákaš tento mladý talent preč od nás v cechu. Rozumieš ?"
"Taký úmysel veru nemám," poznamenal Ravan, s matným úsmevom na tvári. "Nemám náladu na najímanie akýchkoľvek pomocníkov na plný úväzok."
- | - | - | -
(...)
Under the cover of night, young Nikenos left the house of his family for a secret excursion.
He was carrying a pouch filled with valuable coins he had gathered from his own savings.
After passing through about a third of Ryma, he found the street with the house the old woman had told him about.
The house of the unfortunate family.
Only one window of the family's house was accessible from the street. Nikenos made sure no one was watching him and peered inside.
Several days before he picked up the courage to carry out this deed in secrecy, Nikenos walked around the city and gathered knowledge on the doctors of Ryma from people in the know. He was determined to learn of the most skillful doctor in the city, a doctor that could help the family's ill son, as well as learn how much money it would likely cost to cover the necessary expenses for the whole treatment.
During the last day, Nikenos became hesitant about his plan. He wondered whether the whole plan isn't mere folly. But deep down, something pestered him. The old woman's warm-hearted reminescenting about the family, the beastman's humble and grateful nature... Some recent events he had experienced told him that he had made the right decision.
Now that he was looking inside, seeing the dark outlines of a room, he noticed faintly that there was something beneath the inner side of the windowsill. He couldn't make it out clearly, but it seemed like a pair of sandals or shoes. He also noticed that the window wasn't entirely shut, opened slightly to provide cool air flowing in during the night. However, the rest of the window was latched shut.
Looking around and unsure where else he could leave the pouch with money without someone else taking it, he decided for the only option.
Nikenos carefully pushed the pouch with the money through the slightly open window, and when he couldn't hold it any longer, he let go.
The pouch fell straight onto the footwear under the windowsill. Nikenos felt surprised by this unusual place of delivering a gift, but felt at ease.
Slowly and quietly, he walked back home and snuck into his bed. Though he still had some doubts, they were subsiding. He felt calm and pleasant.
(...)
- úryvky z diela Životy Nasledovníkov, kapitola Život proroka Nikena
- | - | - | -
Melza, 27. dažden, večer, dva dni pred Dňom sv. Nikena
Dorazili do Hrámerovho bytu. Bol to predvídateľne skromný, no dosť útulný a úhľadný príbytok. Stôl, malý kozub, písací stôl, posteľ, pár odkladacích priestorov... Nabielené steny pomaly žltli. Všetko svetlo vnútri zabezpečovali dve okná.
"Cíť sa tu ako doma," riekol Ravan, unaveným hlasom. Sklonil sa ku kozubu, čupol si k nemu, v rukách kresadlo. Začal vyrábať iskry, aby zapálil už vopred nachystanú otiepku dreva a podpalok.
Mürtli si sadol na malú drevenú lavicu vedľa stola.
"Á, už to ide !" zahlásil Ravan a začal zľahka dúchať do otiepky s podpalkom, až kým sa pekne nerozhorela. Uložil všetko späť de kozuba a navrch pridal ďalšie drievka z väčšej otepy. "Uznávam, nie je to ktoviečo, ale je to domov..." povedal, vstávajúc a hľadiac do narastajúceho ohníka.
"Nie je to tu zlé."
"Dal by si si niečo na jedenie ?" pozrel na Mürtliho. "Ak máš hlad, v kotlíku mám zvyšok guláša."
"Ďakujem pekne, ale netreba."
"Nemusíš sa obávať. Som síce starý mládenec, ale ešte nikdy som sa nepriotrávil jedlom, ktoré som si sám navaril. Zatiaľ," vyhlásil, aby nálade v byte pridal trochu ľahkovážnosti.
Mürtli pokrčil plecami.
"Frodikšin..." zamyslel sa Ravan nad rodinným menom. "Má to meno nejaké ursanské korene ?"
"Och... Ja osobne som sa narodil v Melze."
"Teda rodený Mesťan, tak ako ja a mnohí iní ?"
"Dá sa povedať... Nuž, ale moji rodičia sa do Melzy prisťahovali ešte pred mojím narodením. Pôvodne sú z Hornej Lokýtie. A na strane môjho otca... Z toho, čo si pamätám, jeho strana rodiny mala nejakých predkov buď v Ursanii, alebo s ursanskými koreňmi. Alebo i predkov a príbuzných v Hajtmanáte, možno. No už aspoň od čias môjho prastarého otca bola naša rodina lokytská. A teraz je tiež melzanská." vysvetlil, s úsmevom na tvári.
Ravan uznanlivo prikývol.
"Dobre teda, pán Frodikšin, prejdime k práci. Nechcel by som vás pridlho zdržiavať, už je predsa večer," pokračoval Ravan. Podišiel k časti steny a otvoril v nej malú skrytú komôrku, tajnú skrýšu. Vsunul do nej ruku a vytiahol mapu mesta. Rozprestrel mapu na stole a zaťažil jej konce rôznymi predmetmi, ktoré sa povaľovali na stole a nablízku. Bola to pomerne stará mapa, no kde to bolo možné, podopĺňaná ručným zakreslením a dopísaním detailov. Ravan priložil svoj pazúrnatý ukazovák na jednu zo stavieb postavených trochu ďalej od jedného z hlavných prístavov mesta.
"Hm, tak tu je to skladisko s truhlicami..." prikývol Mürtli.
Ravan vzal kúsok papiera a začal načŕtať približný vzhľad fasády skladu, nákladiska a vchodov.
"Bude to trochu zapeklité, vzhľadom na to, že nakladacie priestranstvo nie je na jednej úrovni s dlážkou skladu. Ale ak by sa nám podarilo potajme vyniesť von tie truhlice, zniesť ich dole po rampe by nemal byť tak veľký problém."
"Som si istý, že už v mysli snováš všelijaké zaujímavé nápady, chlape."
"Ak mi poskytnete viac znalostí o tom mieste, moje nápady budú čoraz konkrétnejšie," poznamenal mladý ježan. "Práve teraz je jednou z mojích najväčších starostí prevoz tých dvoch truhlíc od skladu, potom čo ich vynesieme von..." zahľadel sa opäť na náčrt, potom na mapu, potom zase na náčrt, pokrčil čelom. "Predpokladám, že využitie jedného z tých náramne novátorských motovozov je vylúčené..."
"Áno. Nie je ich tak často vídať v okolí toho konkrétneho zhluku skladov, takže odhliadnuc od ich hluku, už len ich prítomnosť by zdvihla podozrievavosť mnohých."
"No zároveň pochybujem, že chcete vláčiť tie dve truhlice iba ručne, nech ich už chcete odviezť kdekoľvek."
"Rozhodne ich takým spôsobom nechcem vláčiť. A úprimne, vozík alebo kárička by boli dosť vratké a nemotorné v tomto ročnom období."
"Tak je rozhodnuté. Použijeme sane. Všade v meste je teraz dostatok snehu, obyčajné sane by mali zvládnuť odviezť dve truhlice a vykonať to pomerne potichučky. Rozhodne tichšie, než by to zvládol aj lepšie stavaný vozík, či už v lete alebo zime."
"Súhlasím. No nie som si istý, kde by sme mohli zohnať sane. Máš nejaké návrhy ?"
"Isteže. Jedny by sme mali mať aj v podzemnej základni nášho cechu. Mám tiež jedného známeho, v jednej zo severovýchodných štvrtí. Marí sa mi, že má menšie nákladné sane, ktoré by nám mohol požičať. Veď viete, také s korbou, alebo možno aj krne, také tie, ktoré používajú drevorubači na vidieku, v horách."
"Ja ti veru nie som odborník na sane, takže ťa vezmem za slovo. Pokús sa nám splašiť dobrý pár ,. Také sane, ktoré zvládnu niesť dve ťažšie truhlice na vrstve snehu, a máme to v suchu..."
"Považujte to za vybavené ! Mám však zopár vlastných otázok."
"Do toho..."
"Getting the coffers down from the loading platform. If we get the sledge in front of it, a little further away, parked horizontally, we could slide the coffers down onto the sled. But we'll need something that could serve as a temporary ramp. Wooden planks or something similar..."
"When I looked around during my last recon, there were plenty of longer, thick planks in the vicinity of the warehouse. Two or three propped against the loading platform..."
"Sounds good," said Mürtli. Though he was trying to hide it behind his typical calm demeanour, one could still sense a bit of excitement in the young thief's voice. Clearly, he was looking forward to using at least some of his mechanical knowledge and skills for the upcoming caper. "Mr. Hrámer..."
"Just call me Ravan, kiddo... It's briefer."
"Right... Concealment. It'll seem awfully suspicious if we're hauling around two coffers on a wooden sled. Not that people wouldn't sometimes do that at winter time, but it's still a very rare sight. We need to hide those two coffers either before or during their loading onto the sled."
"You have a smart noggin on your neck, kid. So, what do you suggest we use for concealment while hauling them out of there ?"
"Did you take any measurements of the coffers ? At least roughly, by eye."
Ravan hummed, pondering.
"I did a rough estimate, though I obviously couldn't measure them up close. I didn't even touch the floor of the warehouse, it was safer topside," he explained.
"I'd like you to write down the dimensions of the two coffers. Once I get back to our guild compound, I'll try to fashion a crate with a lid. We'll put the crate on the sled, load the two coffers in there, cover them with the crate lid, and haul the coffers out of there on the sled."
"Great ! I'll write you down the dimensions."
"What about disguises ? You probably won't need one, but..."
"Good point. I don't think I can contact anyone on time to acquire one, but feel free to look around your Ditchers' compound. Maybe you can dig up some dock worker or warehouse worker clothes that might fit you."
"Will do."
"Also, I think we need to talk about the signals we'll use and the timing. As you've no doubt surmised by this point, we'll be doing this in a very minimalist way."
"Avoiding even a chance of alerting that band, right ?"
"That's the idea. We'll ghost it, as we say in the business. You can treat it as a live exercise for a heist. Get in quick, get the goods, get 'em out quick, leave the premises, leave as little evidence behind as possible."
"I approve of us doing this as clean as possible, but at the same time, what about any backup plans ?" asked the hedger.
"One or two knockout arrows in my quiver if things go south. I'll also take a single flashbomb, have it on my belt. To tell you the truth, if we'd have to resort to dazing anyone or putting them to sleep, we've already failed a bit. I really want this to go as smoothly as possible. Difficult, I know, but I have my reasons."
The hedgehogman's expression was inquisitive, even if he didn't say anything.
"To cut a long story short," said Ravan, "I want to teach those guys a lesson. I think they crossed a line by stealing those two full coffers, did a thing that's dishonorable of any true thief worth his salt. You might think I'm being vague right now, but if the whole job goes well, you'll see what I mean. All in due time."
"All right. I trust your word on that."
"Did you learn the hand signals properly at your guild ?"
"Fairly sure I did..."
"Right. I'm going to give you a little exam straight away, just to see whether the Ditchers have any divergent signals I might not know."
Wordlessly, he started showing Mürtli various gestures, waiting for the hedger to answer quickly. As the impromptu exam went on, Ravan's confidence in their little warehouse caper grew...
- | - | - | -
(...)
Týždeň po odchode zveročloveka v núdzi, sa za skorého rána Nikenos zahľadel na ulicu pred prahom jeho domu.
Zrazu začul zvuky podobné padaniu košov a rozbíjaniu sa hrnčiarskych výrobkov.
"Ó, nie !“ začul povzdych a tiché ženské vzlykanie.
He ran to one end of the street, a few houses away, and saw a young woman sitting haplessly on the paved surface, as if she had just fallen. There was a large basket lying next to her, with backpack straps, and some of its contents had fallen out onto the street. Jugs, mugs, simple plates and other humble pottery had been smashed, its shards spread nearby.
The young woman held her face in her palms, sighing, and wiping off a tear from under her eye.
Nikenos sa k nej sklonil.
"Pani, ste v poriadku ? Nezranili ste sa ?“
"Nie. Našťastie som v poriadku...“ povzdychla si.
"Mrzí ma, že sa vám rozbili vaše riady a krčahy. Také nehody sa niekedy stávajú. Môžem vám s niečím pomôcť ?“
She looked him in the eyes. There was something about her face he found rather striking. She was a young lady with a rather thin figure. Her hair had a dark brown colour, though somewhat lighter than his. Strangest were her dark blue eyes. Such eyes were a rare sight in his homeland. Perhaps she had ancestry somewhere further in the north or even the wild steppes and arid mountains of the west and northwest. Her face was very ordinary, but gave a gentle impression. She blushed and smiled bashfully while he tried to make sure she's all right.
"Ďakujem vám, pane. Ste mládenec dobrého srdca. Prosím, pomôžte mi vstať a pozrieme sa, čo sa dá robiť s tým riadom a krčahmi.“
Z domu svojej rodiny priniesol staré vrece a pozbieral doň rozbité črepy. Nasadil si na crhbát nošu a prisľúbil, že dievčinu odprevadí tam, kam mala pôvodne namierené. Nedovolila mu niesť to malé vrece s črepmi, a slušne ho poprosila, nech jej ho podá. Vyrazili.
He couldn't help but notice her steps were lithe and effortless. When she walked, it was almost as if she wasn't touching the ground with her feet.
During their walk together, they talked. To his surprise, Nikenos learned that the young woman was a relative of one of the three daughters the old crone has spoke of. The daughters from the same family as the ailing, unfortunate son that he had already given a secret gift to. Nikenos decided not to tell her about this gift-giving. Deep inside, he felt it should remain a secret.
"Do you think someone could help those unfortunate young women ?" asked the girl at one point, seemingly deep in thought.
"Who knows," remarked Nikenos. "I am sure there are a fair few kind-hearted people in the world who might consider it."
"I feel the same. Though, sometimes, I have the impression people will just stand by idly and wait for someone else to help. Maybe some are afraid to commit good openly."
Eventually, Nikenos and the girl arrived to the border of a poor quarter of the city. The girl let out a bashful giggle.
"Well, here we are. Maybe tomorrow will be a better day and I'll be able to sell more wares at the market. Thank you so much for helping me with the load."
"Oh, it was no bother at all, don't mention it," replied Nikenos, and hesitated for a moment. "I'm very sorry your relatives have such misfortune. Hopefully things will change for the better."
"I hope so too. Though with good people like you in this world, I am very confident that there will be a good turn of events."
"Someone will help them, surely," Nikenos did a somewhat sad, but hopeful smile.
To his surprise, the girl did a step closer, took him gently by the hand and fondling it, smiled at him. She still seemed bashful.
"Blessed are those who give to others. Especially those who give selflessly."
Nikenos thought of her as plain but pretty, but he did not feel any lust in her presence. He felt a strange peace, like few times in his life. His parents would no doubt pester him about the pretty girl he met, if he'd ever mention her. Lament about finding a bride and keeping the family line going... Whatever they'd think, he felt a great inner peace as she fondled his hand and looked him in the eyes. As if they were old friends, since time immemorial.
"Those who give to others with an honest heart, without showing off, give far more than they could ever fathom," she told him in her gentle, bashful voice.
He didn't quite know what to say, and merely nodded. She smiled at him and gave him a kind hug. He hugged her back and felt great inner peace.
As he walked away from the place where he parted with the kind girl, he thought long and hard about the events of recent weeks.
He felt that, though no one or very few would ever learn of it, he would repeat his act of gift-giving.
(...)
- úryvky z diela Životy Nasledovníkov, kapitola Život proroka Nikena
- | - | - | -
Melza, 28. dažden, neskorý večer, jeden deň pred Dňom sv. Nikena
The ringing of a few ship bells occassionally echoed through the cold night air, spreading from the nearby dock area.
The masts of various riverine cargo ships could be seen from afar, standing defiantly tall. Almost like the trunks of lone, dried up spruces in a vast winter forest. Some of the ships and large boats were trapped among the frozen ice floes on the wide Melza river.
They met up not too far from the warehouse. Both of them went to the meeting place by a separate route, to minimise the chances of getting caught. Mürtli brought along a decent wooden freight sledge. He was wearing warm clothing, and beneath it, the clothes of a warehouse worker.
"Pulling it all the way here was pretty easy. There's loads of snow, and though I put some extra grease on the runners so that pulling the coffers will be easy, the runners were sliding with complete ease when I headed here," explained the young hedger, talking quietly.
"Všimol som si, že si tiež postavil debnu pre tie truhlice a priviazal ju k saniam. Skvelá práca. Zabralo to veľa času ?"
"Až tak veľa nie, i keď som ešte dokončoval posledné detaily dnes popoludní."
"Dúfajme, že bude dobre fungovať... Tak, podľa plánu, pôjdem napred, zakrádaním, a akonáhle budem v blízkosti skladu, nechám ti tam pár dosiek a iných pomôcok, a skryjem sa za neďaleké debny. Ty rob svoje, potom ti dám signál, a tak ďalej..."
Mürtli prikývol a začal ťahať sane smerom ku skladu.
Ravan trochu pobehol napred, pri postupovaní sa pravidelne skrýval. Nakoniec dosiahol menšiu hromadu dosiek pri nakladacom dvorci skladu. Nákladaciu plošinu pred vchodom do skladu osvetľovala len ohníkom plápolajúca, i keď iba z jednej strany. Ravan pozmetal sneh z troch dlhších dosiek dostatočnej veľkosti, a z dvoch ťažších kvádrov dreva, potom ich odtiahol trochu bližšie k budove skladu. Dával veľký pozor, aby sa vyhol osvetlenému priestranstvu pred skladom, držal sa tieňov. Oheň lampy mohol zahasiť už teraz zahasiť z určitej vzdialenosti, no plán počítal s tým, aby sa veci vyvíjali čo najnenápadnejšie. Akonáhle Ravan skončil s počiatočnými prípravami, rýchlo sa skryl za skupinu drevených sudov a za jednu z veľkých debien, ktoré boli naskladané na sebe.
Mürtli onedlho dorazil na scénu, ťahajúc sane s priviazanou nízkou debnou. Tíško si hvízdal nejakú nôtu, spevavo si mrmlal pod nos nejaké príjemne znejúce nezmyselné popevky. Samozrejme, všetko to len predstieral, aby mohol zvýšiť šancu, že sa niekomu bude zdať ako praobyčajná osôbka, ak by naňho niekto narazil v blízkosti skladu. Hm-kajúc, mladý ježan dotiahol sane pred nakladaciu rampu skladu, na krátku vzdialenosť od rampy, a dbal na to, aby boli sane rovnobežne s rampou. Potom sa začal trochu prechádzať po okolí. Ako si tak vykračoval, opatrne sa obzeral po okolí. Zdalo sa, že vzduch je čistý...
Mürtli zakašľal, trikrát, v krátkom slede za sebou. Snažil sa, ako vedel, aby predstieral, že išlo o prirodzené zakašľania. Potom si začal pohvizdovať melódiu populárnej ľudovky, Blatité brehy Melzy. Obľúbenej medzi miestnymi rybármi, obzvlášť tými, ktorí si dali trochu viac medoviny, vínka alebo piva, než bolo potrebné. Hvízdanie piesne bolo signálom pre Ravana.
Kuňan-zlodej otočil puzdro na luk, ktoré si nosieval na chrbte vedľa tulca, do prístupnejšieho uhla. Vytiahol svoj krátky luk, založil tetivu. Mürtli si pri nedávnej návšteve Ravanovho bytíku všimol, že v jednej z jeho tajných skrýš bola odložená menšia západková kuša. Bol preto prekvapený, keď si Ravan namiesto nej priniesol svoj luk. No ako mu vysvetlil Ravan, hoci sa tá ľahká kuša dali rýchlo napnúť i znovu nabiť, chcel si priniesť o niečo silnejšiu zbraň na diaľku, s o trošku vyššou mierou kadenciou. Nech bola jeho kuša akokoľvek dobrá, toto nebola práve prácička, kde by v užitočnosti vynikala nad jeho krátkym lukom.
Teraz, kým sa ešte stále ukrýval za debnami a sudmi, vytiahol z tulca zhášací šíp. Even while it was still in the quiver, he could easily recognise it in the shadows by its feather fletching, dyed to a faint blue colour.
Under usual circumstances, he only used dousing arrowheads filled with ordinary water, nothing fancy. But on occassions like this one, when he needed to douse a fairly large open fire, one that was perhaps harder to put out due to chemical substances used on the lamp, he needed something more powerful. This particular dousing arrow had its glass arrowhead filled with a special, nearly see-through fluid one could buy on the black market from certain alchemists. It was a good deal more expensive than using water. But against potentially stronger outside light sources powered by fire, it was far more of a sure bet...
Holding the bowstave with his right hand, Ravan nocked the dousing arrow against the bowstring with his left hand, quickly estimated the distance, took aim. He had a little flip-up metal sight attached to his preferred side of the stave for aiming, but this evening, he didn't intend to use it. The distance wasn't too great, he could cover it by eye alone. He breathed in, held his breath, and finally pulled the bowstring back along with the arrow. He released the arrow right away. It flew in a shallow arc and hit the wall just above the burning lamp. There was a slight shattering sound of glass and the liquid, falling from above, washed over the lamp. The lamp went dim almost immediately, its final light dimming like a candle put out by someone pinching his fingers against an already dim wick.
Mürtli crouched down and started slowly walking up the loading platform, stopping at the warehouse entrance. With the one prominent light source in front of the warehouse extinguished, they now had a certain amount of time to get the job done.
Ravan was looking around from his hideout, spying if none of the gang members or anyone else was approaching. Seems they're alone after all... His left hand was on the back end of another arrow in his quiver, this one with fletching dyed to a greenish colour. If anyone would approach and start getting nosy, he had a knockout arrow ready. It wouldn't be the cleanest possible result, leaving behind a napping gang member after he received a face full of sleeping gas from the button-tipped cylindrical arrowhead... But it was still a more desirable and professional outcome than killing someone and making things even worse. Thankfully, if everything goes well, no one will be getting knocked out or injured tonight. And no one will have a clue that someone stole the two coffers.
Ravan put his bow back in the slim bowcase on his back and carefully sprinted over to the blocks and planks. First, he lifted the blocks and weighed down the front and back end of the sledge, propping the blocks against the ground and snow to prevent the sled from tipping over. He also lifted the lid of the wooden crate attached to the sled. Then he turned to one of the planks, picked it up and carried it to the sled.
In the meantime, Mürtli was hard at work picking the lock of the entrance door. They were only going to open the door, fiddling with the main gate would draw too much attention. Ravan waited patiently, but hoped the hedger would get a move on. Every lost moment made things potentially worse...
He didn't have to wait for long, Mürtli put away his lockpicks in a rather worn looking pouch on his belt, then carefully opened the door. He peered inside, then turned towards Ravan and showed him a series of all-clear signals, just as they had discussed yesterday evening. He sneaked over to the edge of the loading platform and grabbed one end of the plank handed to him by the martenman. They put it into place, with Ravan's end placed at the edge of the crate on the sled. Ravan brought the second plank, then the third one, and they put them into place in the same manner. Ravan then showed Mürtli several signals to notify him of coming to help. The hedger complied with a few gestures.
Ravan mal často pocit, že rôzne populárne "gryfie rodokapsy", ako ich ľudia zvykli nazývať, mali vo zvyku náramne zveličovať určité stránky zlodejstva, lúpeží a kradmých kúskov. Sure, it payed to be prudent, plan ahead, mind the environment and adjust it to your advantage... But unlike what the griffin awfuls claimed, good thieves never wasted too much time on any caper. As he had reiterated to Mürtli yesterday evening, before they parted:
Nemôžeš byť prehnane rýchly a uponáhľaný, no stále potrebuješ byť svižný, postupovať plynule. Čím dlhšie ti niečo trvá, tým viac ťa pokúša ponáhľanie sa, a o to viac chýb urobíš. Musíš sa dostať dnu, urobiť čo treba, dostať sa von, opustiť okolité priestory. Čím väčší lup a čím ťažšie je ho vyniesť z nejakej lokality, tým swifter you've gotta be. A v prípade tejto prácičky potrebujeme byť poriadne svižní...
Zaklopme na drevo, z časového hľadiska si viedli veľmi dobre. The two coffers hadn't been moved much from where Ravan saw them a few days ago, so him and his helper from the Ditchers didn't have to move the coffers all that much, with the loading platform only a short distance away. Museli byť opatrnejší pri prechádzaní cez pomerne úzke dvere, ale onedlho sa im podarilo vyniesť prvú truhlicu von. Ravan a Mürtli skontrolovali, či je poriadne uzamknutá, potom ju naložili na horný koniec dosiek a nechali ju zošmyknúť dole k saniam. Truhlica sa pomaly zošmykla k dolnému koncu dosiek a takmer dokonale pristála v prepravnej debne. Rýchlo sa vrátili po druhú truhlicu, opatrne ju vyniesli von a zosunuli ju po doskách.
Mürtli zavrel dvere do skladu a zbehol dole po rampe, aby ponaprával truhlice v debne. Ravan odbehol pod zhasenú lampu. Vzal použitý zhášací šíp, a pozbieral i všetky sklené črepy hlavice šípu,ktoré sa mu podarilo nájsť v snehu. Ravan si zložil svoje puzdro na luk a tulec, odložil črepy do voľnej časti puzdra a šíp naspäť do tulca. Potom sa prešiel k saniam a uložil puzdro aj tulec do zvyšného prázdneho priestoru v debne. Zavreli drevené veko debny, prehodili cez debnu celtu, potom od saní poodnášali dosky a kvádre dreva a uložili ich naspäť ku neďalekým kopám nákladných debien a sudov. Ravan chytil opraty saní, kývol hlavou na Mürtliho, ktorý sa chopil svojej strany oprát. Obaja začali ťahať sane, vezúce dve truhlice ukryté vnútri prepravnej debny, a začali zanechávať za sebou sklad pri riečnom prístave.
Keď už boli v dostatočne bezpečnej vzdialenosti, o niekoľko ulíc ďalej, Mürtli náhle prepukol v tichý chechot.
"Čo ?!" Ravan netrpezlivo zašepkal. "Len sa príliš nerozkrikuj, chlapče."
"Ále, nič... Len mi napadlo..." tíško sa zachichúňal. "Len mi prišlo na um, že sme práve teraz trochu ako svätý Niki. Ve´d viete... Ľudová tradícia, s ním a saňami, roznášanie darčekov šťastným deťom."
"Hm, v poriadku."
"Kto by si bol pomyslel, že dvaja zlodeji by vykonávali zásielku do... erm, nuž, nech je už to miesto, kam ju ideme doručiť, kdekoľvek. Ešte stále ste mi to neprezradili."
"Neboj sa, chlape, uvidíš. Myslím si, že sa dočkáš príjemného prekvapenia. Ver mi, v tejto záležitosti nie je a nebude žiaden podfuk. Nie som takým druhom zlodeja."
Mürtli uznanlivo prikývol. A potom sa opýtal otázku...
"Viete, že v niektorých krajinách je tradícia taká, že sane svätého Nikena ťahajú soby, ale v niektorých sú to zas kone ? Tu v Melze sú to kone... Často biele, často i sivé, ale akékoľvek dobré koníky vystačia, keď sa sviatok oslavuje na verejnosti."
"Ty a tvoje čriepky zaujímavostí. Hej, hej, veď to všetko predsa poznám..."
"Ó, a, a, a v niekorých krajinách, hoci nie tu, jestvuje tradícia, že svätý Niki zjavne ľuďom vchádza do domov, aby im mohol potajme rozdať darčeky, tak, že schádza dole komínom. Len si predstave ! Schádza komínom. Nedáva pár darčekov len tak na parapetu okna alebo na do topánok a čižiem, alebo... do topánok a čižiem na parapetách okien. Cha !"
Ravan si povzdychol.
"Počkaj, starý dobrý svätý Niki schádza dole do domov cez komín ? Vážne ?!" zatiahol prekvapene. "Tak potom asi nie som ktovieako nadšený z moderných trendov..."
Mürtli sa tíško zachichotal.
"V konečnom dôsledku sú všetky tradície vynájdené," podotkol, tým jeho mierne intelektuálnym spôsobom.
"Čo bude na rade ? Nejaká mechanická bábika svätého Nikiho, vytlieskávajúca melódie pútnikonočných kolied, a prajúca všetkým príjemný zimný slnovrat ?"
"Popravde," riekol Mürtli, trochu sykol, akoby zahanbene, a potom sa usmial. "Nedávno som čítal článok v novinách, o nejakom podnikavom vynálezcovi v... tuším v Dumnonii... ktorý vytvoril presne takú srandičku !"
Ravan si opäť povzdychol.
"To je takmer rovnako príšerné, ako tie mechanické kapre na kľúčik, krížené s hudobnými skrinkami. Tie, čo navrhol jeden z tunajšhích vynálezcov pred niekoľkými rokmi," Ravan znovu vzdychol a otrávene zahundral. "Hudobné ryby, ktoré visia na stene, prepánajána... Nie som ti žiaden artiste, ale to je vážne Gýč prvej triedy. Také haraburdy by si ani priekupníkovi nepredal..."
"Ak ma pamäť neklame, môj strýko z druhého kolena si raz jednu takú rybu kúpil, pre svoju chalupu..." uchechtol sa Mürtli.
- | - | - | -
(...)
Na jeho veľké prekvapenie, topánky pod oknom zjavne patrili ženám tejto domácnosti. Mladým ženám.
Nikena prekvapilo ich umiestnenie, ale hlbšie sa nad tým nezamýšľal. Topánky boli všetky nedávno čistené. Hoci bola rodina chudobná, jej členovia sa usilovali byť čistotní.
Trom mešcom, ktoré pripravil, vystlal dno, aby predišiel zvoneniu mincí. Jeden po jednom, mešce dopadali na hornú stranu obuvi mladých žien. Jeden mešec pre každú z dcér, každý mešec s úctyhodnou sumou, ktorá by mala viac ako vystačiť na ich jednotlivé vená.
Ako sa tak Nikenos odkradol preč a ticho kráčal potemnelými ulicami Rymy, znovu sa zamyslel nad udalosťami uplynulého mesiaca.
Teraz už bol podstatne menej majetný, odovzdal tri štvrtiny svojich osobných úspor, aby pomohol tejto rodine v núdzi. Ak by na to prišli jeho rodičia, boli by rozčúlení a ledva by tomu dokázali uveriť. Načo byť tak štedrý k iným, a robiť to takým tajnostkárskym spôsobom ? Prečo sa tým pekne nahlas nepochváliť ? Prečo nenajať členov tej rodiny ako služobníctvo či námezdných robotníkov, nech si zarobia svoje vlastné mince, tak ako si ich zarobila Nikenova vlastná rodina ? Nebola toto len biedna almužna, nie skutočné dary ?
Hlodalo v ňom množstvo otázok a mlčky s nimi zápasil, ako tak kráčal domov...
Avšak, v hĺbke svojho srdca vedel, že urobil správne rozhodnutie.
O niečo neskôr sa náhodou dopočul chýry, že rodina zrazu našla dostatok peňazí pre vená ich dcér. Opäť sa dočkali daru od tajuplného dobrodinca.
(...)
- úryvky z diela Životy Nasledovníkov, kapitola Život proroka Nikena
- | - | - | -
Melza, 28. dažden, blízko polnoci, krátko pred Dňom sv. Nikena
"Á, tak o toto teda ide..." povedal šeptom Mürtli, ako sa tak blížili k sirotincu na Morušovej ulici. "Počul som o tej krádeži v tomto sirotinci. Nie je to niečo, čo by vykonal niekto z nášho cechu. Neuvedomil som si, že tie truhlice sú práve odtiaľ. To je od vás v skutočnosti veľmi milé, toľko sa usilovať o vrátenie tých vyzbieraných peňazí deťom."
"Takže si nielen zručný, ale máš aj nejaké základy morálky... Dobre teda, teraz som si už istý, že nová generácia zlodejov nie je úplne beznádejná."
"Pri všetkej úcte, pane, ja naozaj neverím, že ste až tak zatrpknutí voči mladším zlodejom. Alebo voči väčšine iných zlodejov, ak sa to tak vezme."
"Dobre. Je to už veľa rokov, čo som naposledy videl vnútro tejto budovy, no stále si dosť dobre pamätám jej pôdorys a vnútorné rozloženie. Vidíš tamtú uličku ? Ak do tej odtiahneme náklad, mali by tam byť dvere v zadnej strane budovy, služobný vchod pre pre údržbárov. Pokiaľ to miesto neprestavili, tie zadné dvere by tam ešte stále mali byť."
Dorazili na dvor za budovou.
"Prosím, ak tieto nesieme naspäť dnu, prosím, dovoľte mi odomknúť zámku... Prosím !" zašeptal, no leda dokázal skryť nadšenie v hlase.
Ravan si povzdychol a uchechtol sa.
"Ako som povedal Temavovi, so zanietením tvojej úrovne to jedného dňa dotiahneš na nového šéfa cechu."
Mürtli nebol v odomykaní šperhákmi žiaden babrák. Ravan nepovedal ani slovo, trpezlivo ho pozoroval, ako zaradom postupne odomyká ťažkú západku za západkou. Po každom hlasnejšom cvaknutí ďalšej odomknutej západky sa Mürtli inštinktívne porozhliadal po okolí. Pri odomykaní bol pozoruhodne svižný a profesionálny, ešte aj v prípade ťažkej a dobre zaistenej zámky vonkajších dverí, akou bola aj táto.
Títo mladí ľudia a ich technické zručnosti... pomyslel si. Radšej sa ani nepýtam, či Mürtli nie je aj jeden z prvých kleperov u Starošianeckých... Možno aj je !
Cvakla posledná západka. Mürtli vydýchol, trpezlivo položil ruku na kľučku, potom ju stlačil dole a pomaly potiahol dvermi. Pohli sa.
"Skvelá práca, chlape," prikývol uznanlivo Ravan. "Hoci som na voľnej nohe, ručím ti za to, že u vás Starošianeckých zanechám o tebe pochvalný posudok, najmä u vášho šéfa."
Mürtli sa krátko pousmial na Ravana.
"Vďaka, pane," zamrmlal.
Ravan mal dojem, že jeho hlas pripomínal hlas žiaka alebo študenta, ktorému lichotila pochvala od prísneho, no férového učiteľa.
Nuž, vyslovene ohromnej odmeny za všetku svoju pomoc sa nedočká, ale ak môžem pomôcť relatívnemu nováčikovi, prečo nie. Dve muchy jednou ranou... napadlo Ravanovi.
Ravan si nasadil svoj plášť a s úplným minimom výstroja sa vkradol dovnútra budovy, kým Mürtli sa skryl v ďalšej časti dvora, aby nebol na očiach. O malú chvíľu sa kuňan vrátil a zamával na svojho pomocníka ježana, aby sa vrátil k saniam.
"Zdá sa, že každý spí a personál sa nezdržuje v tejto časti budovy. Poďme."
Zdvihli veko debny a opatrne začali vykladať jednu z truhlíc. Mürtli jeden z bokov prepravnej debny vystrojil pántami, takže im stačilo len sklopiť daný bok, priložiť jednu alebo dve kratšie dosky ku saniam a nechať po nich zošmyknúť dvojicu truhlíc. Skôr, než sa pustili do práce, zamaskovali odhalenejšiu stranu saní celtou a naukladli pred ňu rôzne väčšie predmety, ktoré našli na zadnom dvore sirotinca.
Neboli obaja rovnakej sily, a v dôsledku toho nebolo práve najľahšie prenášať ťažkú truhlicu cez údržbárske miestnosti, chodby a schodiská budovy sirotinca. Museli pravidelne oddychovať. Konečne dosiahli miestnosť, v ktorej boli truhlice pôvodne uskladnené, a uložili naspäť prvú truhlicu. Potichu sa vrátili tým istým smerom, až kým nevušli opäť von. Mürtli tíško kráčal vpredu, Ravan zas uzatváral ich drobný trén, obzerajúc sa naokolo, či ich nezazrel nejaký člen personálu na nočnej šichte. Zatiaľ sa darilo. Ostáva ešte jedna truhlica.
Z debny zošmykli po doskách druhú truhlicu, pomaly ju zdvihli a zopakovali celú trasu. Nech už bol dôvod akýkoľvek, obaja mali dojem, že celé náročné snaženie už tentokrát išlo o niečo rýchlejšie a ľahšie. Hneď ako bola druhá truhlica na svojom pôvodnom mieste, Ravan zamkol skladovaciu miestnosť a opatrne odložil kľúč späť na vešiak, z ktorého ho zvesil. Dokonca sa uistil, že kľúč zavesil do takmer presne rovnakej polohy.
Ak budete ducháriť, mali by ste ducháriť poriadne, znelo Ravanovo osobné motto.
Akonáhle bol Mürtli vonku, čakajúc pri saniach, Ravan zavrel zadné dvere sirotinca zvnútra, zamkol ich kľúčom, ktorý tam našiel, odložil ho naspäť. Potom otvoril okno a ticho vyliezol von. Trochu sa pošmykol a spadol do čerstvo napadaného snehu. Mürtli začul tlmený vzdych.
"Čo už... Zavri okno a poďme..."
"Všetko v poriadku ?"
Ravan vstal, striasal sneh zo svojho plášťa a svojej tváre.
"Bez obáv, chlape. I'm made of sterner stuff a užil som si pekné množstvo pádov, aj zo striech," zaváhal a uškrnul sa na Mürtliho. "Jeden z dôvodov, pre ktorý sa v zime príliš nezdržujem na zlodejskej hradskej, ak naozaj nemusím. Tam hore to v zime vie byť poriadne šmykľavé !"
Mürtli sa pobavene usmial.
Ravan si vzal späť svoj lukostrelecký výstroj. Pripravili sane a začali ich ťahať späť na ulicu, aby nadobudli väčší odstup, väčšiu vzdialenosť medzi nimi a sirotincom. Keď už boli dostatočne ďaleko, zastavili sa a Ravan ponúkol mladému ježanovi potrasenie rukou na rozlúčku.
"Vďaka, že si s celou touto vecou tak príčinlivo pomáhal. Pochybujem, že úlohy, ktoré ti v budúcnosti nadelia kolegovia z vášho cechu, budú až takto nezvyčajné, ale dúfam, že si zažil dostatočne dobrú tréningovú skúsenosť."
"Veru tak."
"Len si nezvykaj na predstavu, že budeš mojím kumpánom. Pracujem sám. Súčasť mojich osobných zásad."
"Chápem, pane. No ani vy nie ste zlí v tímovej práci."
"Aké lichotivé zhodnotenie. Vďaka. Ó, a ako gesto mojej vďačnosti, mám tu pre teba menší darček..."
Mürtli prekvapene nadvihol obočia.
Ravan vylovil zo skrytého vrecka na vnútornej strane svojho plášťa kvalitne vyrobenú koženú tašticu, podal ho Mürtlimu..
"Toto pokrýva tak tretinu tvojho platu, zvyšné dve tretiny ti vyplatí šéf tvojho cechu. V najbližších dňoch mu prinesiem tie gryfy."
Mürtli prevzal tašticu na opasok, určenú pre nosenie šperhákov a iných malých nástrojov. Jej kvalitné spracovanie ho náramne zaujalo.
"Pán Hrámer, ste už takmer ako sám Nikenos. Ďakujem vám za veľkorysý dar."
"Napadlo mi, že by sa ti zišiel darček. Poriadna taštica pre tvoje šperháky sa mi zdala ako logická voľba. Nech ti dobre slúži."
"V celej tejto záležitosti ste si ktovieako nezarobili, pane..." poznamenal Mürtli, a zahľadel sa naspäť k sirotincu.
"Ech, chlapče..." povedal Ravan, a už vykročil, poberajúc sa preč, "Nie je to vždy o lupe alebo o umení kradnutia... Niekedy je to aj o zachovaní si cti a pomáhaní."
"Ešte raz ďakujem, pane. Šťastné sviatky."
"Aj tebe, chlape. Šťastné sviatky," zamrmlal na odpoveď Ravan, vzdialený už dákych dvadsať krokov. Kráčal domov.
Mürtli začal ťahať sane späť ku Starošianeckej ulici. Už sa nevedel dočkať, ako dorazí ku tajnému vchodu do základne cechu a ocitne sa opäť v teple vykúrenej miestnosti.
Až na zopár neskorých nočných zatúlancov na uliciach, Melza spala hlbokým spánkom. Vrátane detí a personálu v sirotinci, ktorí nemali ani tušenia, čo ich čaká v blížiace sa ráno.
"Á, tak o toto teda ide..." povedal šeptom Mürtli, ako sa tak blížili k sirotincu na Morušovej ulici. "Počul som o tej krádeži v tomto sirotinci. Nie je to niečo, čo by vykonal niekto z nášho cechu. Neuvedomil som si, že tie truhlice sú práve odtiaľ. To je od vás v skutočnosti veľmi milé, toľko sa usilovať o vrátenie tých vyzbieraných peňazí deťom."
"Takže si nielen zručný, ale máš aj nejaké základy morálky... Dobre teda, teraz som si už istý, že nová generácia zlodejov nie je úplne beznádejná."
"Pri všetkej úcte, pane, ja naozaj neverím, že ste až tak zatrpknutí voči mladším zlodejom. Alebo voči väčšine iných zlodejov, ak sa to tak vezme."
"Dobre. Je to už veľa rokov, čo som naposledy videl vnútro tejto budovy, no stále si dosť dobre pamätám jej pôdorys a vnútorné rozloženie. Vidíš tamtú uličku ? Ak do tej odtiahneme náklad, mali by tam byť dvere v zadnej strane budovy, služobný vchod pre pre údržbárov. Pokiaľ to miesto neprestavili, tie zadné dvere by tam ešte stále mali byť."
Dorazili na dvor za budovou.
"Prosím, ak tieto nesieme naspäť dnu, prosím, dovoľte mi odomknúť zámku... Prosím !" zašeptal, no leda dokázal skryť nadšenie v hlase.
Ravan si povzdychol a uchechtol sa.
"Ako som povedal Temavovi, so zanietením tvojej úrovne to jedného dňa dotiahneš na nového šéfa cechu."
Mürtli nebol v odomykaní šperhákmi žiaden babrák. Ravan nepovedal ani slovo, trpezlivo ho pozoroval, ako zaradom postupne odomyká ťažkú západku za západkou. Po každom hlasnejšom cvaknutí ďalšej odomknutej západky sa Mürtli inštinktívne porozhliadal po okolí. Pri odomykaní bol pozoruhodne svižný a profesionálny, ešte aj v prípade ťažkej a dobre zaistenej zámky vonkajších dverí, akou bola aj táto.
Títo mladí ľudia a ich technické zručnosti... pomyslel si. Radšej sa ani nepýtam, či Mürtli nie je aj jeden z prvých kleperov u Starošianeckých... Možno aj je !
Cvakla posledná západka. Mürtli vydýchol, trpezlivo položil ruku na kľučku, potom ju stlačil dole a pomaly potiahol dvermi. Pohli sa.
"Skvelá práca, chlape," prikývol uznanlivo Ravan. "Hoci som na voľnej nohe, ručím ti za to, že u vás Starošianeckých zanechám o tebe pochvalný posudok, najmä u vášho šéfa."
Mürtli sa krátko pousmial na Ravana.
"Vďaka, pane," zamrmlal.
Ravan mal dojem, že jeho hlas pripomínal hlas žiaka alebo študenta, ktorému lichotila pochvala od prísneho, no férového učiteľa.
Nuž, vyslovene ohromnej odmeny za všetku svoju pomoc sa nedočká, ale ak môžem pomôcť relatívnemu nováčikovi, prečo nie. Dve muchy jednou ranou... napadlo Ravanovi.
Ravan si nasadil svoj plášť a s úplným minimom výstroja sa vkradol dovnútra budovy, kým Mürtli sa skryl v ďalšej časti dvora, aby nebol na očiach. O malú chvíľu sa kuňan vrátil a zamával na svojho pomocníka ježana, aby sa vrátil k saniam.
"Zdá sa, že každý spí a personál sa nezdržuje v tejto časti budovy. Poďme."
Zdvihli veko debny a opatrne začali vykladať jednu z truhlíc. Mürtli jeden z bokov prepravnej debny vystrojil pántami, takže im stačilo len sklopiť daný bok, priložiť jednu alebo dve kratšie dosky ku saniam a nechať po nich zošmyknúť dvojicu truhlíc. Skôr, než sa pustili do práce, zamaskovali odhalenejšiu stranu saní celtou a naukladli pred ňu rôzne väčšie predmety, ktoré našli na zadnom dvore sirotinca.
Neboli obaja rovnakej sily, a v dôsledku toho nebolo práve najľahšie prenášať ťažkú truhlicu cez údržbárske miestnosti, chodby a schodiská budovy sirotinca. Museli pravidelne oddychovať. Konečne dosiahli miestnosť, v ktorej boli truhlice pôvodne uskladnené, a uložili naspäť prvú truhlicu. Potichu sa vrátili tým istým smerom, až kým nevušli opäť von. Mürtli tíško kráčal vpredu, Ravan zas uzatváral ich drobný trén, obzerajúc sa naokolo, či ich nezazrel nejaký člen personálu na nočnej šichte. Zatiaľ sa darilo. Ostáva ešte jedna truhlica.
Z debny zošmykli po doskách druhú truhlicu, pomaly ju zdvihli a zopakovali celú trasu. Nech už bol dôvod akýkoľvek, obaja mali dojem, že celé náročné snaženie už tentokrát išlo o niečo rýchlejšie a ľahšie. Hneď ako bola druhá truhlica na svojom pôvodnom mieste, Ravan zamkol skladovaciu miestnosť a opatrne odložil kľúč späť na vešiak, z ktorého ho zvesil. Dokonca sa uistil, že kľúč zavesil do takmer presne rovnakej polohy.
Ak budete ducháriť, mali by ste ducháriť poriadne, znelo Ravanovo osobné motto.
Akonáhle bol Mürtli vonku, čakajúc pri saniach, Ravan zavrel zadné dvere sirotinca zvnútra, zamkol ich kľúčom, ktorý tam našiel, odložil ho naspäť. Potom otvoril okno a ticho vyliezol von. Trochu sa pošmykol a spadol do čerstvo napadaného snehu. Mürtli začul tlmený vzdych.
"Čo už... Zavri okno a poďme..."
"Všetko v poriadku ?"
Ravan vstal, striasal sneh zo svojho plášťa a svojej tváre.
"Bez obáv, chlape. I'm made of sterner stuff a užil som si pekné množstvo pádov, aj zo striech," zaváhal a uškrnul sa na Mürtliho. "Jeden z dôvodov, pre ktorý sa v zime príliš nezdržujem na zlodejskej hradskej, ak naozaj nemusím. Tam hore to v zime vie byť poriadne šmykľavé !"
Mürtli sa pobavene usmial.
Ravan si vzal späť svoj lukostrelecký výstroj. Pripravili sane a začali ich ťahať späť na ulicu, aby nadobudli väčší odstup, väčšiu vzdialenosť medzi nimi a sirotincom. Keď už boli dostatočne ďaleko, zastavili sa a Ravan ponúkol mladému ježanovi potrasenie rukou na rozlúčku.
"Vďaka, že si s celou touto vecou tak príčinlivo pomáhal. Pochybujem, že úlohy, ktoré ti v budúcnosti nadelia kolegovia z vášho cechu, budú až takto nezvyčajné, ale dúfam, že si zažil dostatočne dobrú tréningovú skúsenosť."
"Veru tak."
"Len si nezvykaj na predstavu, že budeš mojím kumpánom. Pracujem sám. Súčasť mojich osobných zásad."
"Chápem, pane. No ani vy nie ste zlí v tímovej práci."
"Aké lichotivé zhodnotenie. Vďaka. Ó, a ako gesto mojej vďačnosti, mám tu pre teba menší darček..."
Mürtli prekvapene nadvihol obočia.
Ravan vylovil zo skrytého vrecka na vnútornej strane svojho plášťa kvalitne vyrobenú koženú tašticu, podal ho Mürtlimu..
"Toto pokrýva tak tretinu tvojho platu, zvyšné dve tretiny ti vyplatí šéf tvojho cechu. V najbližších dňoch mu prinesiem tie gryfy."
Mürtli prevzal tašticu na opasok, určenú pre nosenie šperhákov a iných malých nástrojov. Jej kvalitné spracovanie ho náramne zaujalo.
"Pán Hrámer, ste už takmer ako sám Nikenos. Ďakujem vám za veľkorysý dar."
"Napadlo mi, že by sa ti zišiel darček. Poriadna taštica pre tvoje šperháky sa mi zdala ako logická voľba. Nech ti dobre slúži."
"V celej tejto záležitosti ste si ktovieako nezarobili, pane..." poznamenal Mürtli, a zahľadel sa naspäť k sirotincu.
"Ech, chlapče..." povedal Ravan, a už vykročil, poberajúc sa preč, "Nie je to vždy o lupe alebo o umení kradnutia... Niekedy je to aj o zachovaní si cti a pomáhaní."
"Ešte raz ďakujem, pane. Šťastné sviatky."
"Aj tebe, chlape. Šťastné sviatky," zamrmlal na odpoveď Ravan, vzdialený už dákych dvadsať krokov. Kráčal domov.
Mürtli začal ťahať sane späť ku Starošianeckej ulici. Už sa nevedel dočkať, ako dorazí ku tajnému vchodu do základne cechu a ocitne sa opäť v teple vykúrenej miestnosti.
Až na zopár neskorých nočných zatúlancov na uliciach, Melza spala hlbokým spánkom. Vrátane detí a personálu v sirotinci, ktorí nemali ani tušenia, čo ich čaká v blížiace sa ráno.
- | - | - | -
(...)
Jedného ne day, when Nikenos arrived home, he was surprised that his mother had called on him.
"Synu, môj drahý syn, je tu nejaký muž, ktorý by ťa chcel vidieť.“
"Dobrý deň vám prajem, matka. Hosť ? Žiadneho som dnes nečakal.“
"Ani ja či tvoj otec sme nikoho nečakali. Náš nečakaný hosť je starší muž, prišiel len pred chvíľou, a čaká v našom átriu. Hovorí, že ťa vraj pozná, že vy dvaja máte spoločného dobrého priateľa,“ vysvetlila.
"Čože ? Ako to ? Pochybujem, že by som vedel, kto ten muž je.“
"Nuž, povedal, že vaše stretnutie zariadil váš spoločný priateľ...“
"Hovorí v hádankách... Ďakujem vám, matka, idem si pohovoriť s tým pánom.“
The person was a man maybe twenty to thirty years older than Nikenos. He seemed humble, but there was a fierce intelligence in his eyes, and he seemed well-traveled. He introduced himself as Confid.
"Confid ? I am not sure I have ever met you, sir,“ admitted Nikenos. Then, it dawned on him. "Are you, perchance, the Confid disliked by the imperial court ? Prorok, ktorého neznáša vládnuca trieda ríše ?“
Postarší muž sa usmial.
"The same. My good lad, disliked that I might be, I have more friends and allies throughout the world, including within the empire, than the imperial court can fathom. Because, though we must give to the ruling class what is their's, there is a much higher power ruling over our world.“
"What power do you mean ?“
"One that needs no earthly power or empire, one that does not desire them. And that power is the Maker, the one and only Creator of us all and the entire world. Our Good Lord, watching over us and guiding us through life. He'll be ruling this world, with love and wisdom, long after the empire is gone, long after all empires and polities had turned to dust.“
Confid and Nikenos spent quite a while talking about what brought Confid to Nikenos' household.
"Our Creator needs people of your qualities, people as gifted as you, Nikenos,“ concluded Confid.
Nikenos sighed and shrugged.
"I am afraid I do not follow any gods. Me and my family, we have no trust in gods. Nor any trust in worshipping others.“
"The words of a wise man. But I do not wish to ask you to worship any gods. I'd like to ask you to do good work in the name of a single one. The only one. The Creator.“
"Who is this shared friend you told my mother about, Confid ?“ asked Nikenos, halfway between incredulous and curious.
Confid smiled.
"The friend I had just mentioned.“
"Wait, the Creator himself ?!“
"Of course. He told me about you, he told me to go to Ryma and seek you out. For, as disbelieving as you might be now, you are the twelfth prophet of the Creator. Of the faith that me and my ten other brothers and sisters have worked hard on establishing.“
"I am a prophet ? And of your faith ? But how can this be ?!“
"Moji vlastní predkovia pochádzajú z viacerých národov," pokračoval Confid. "Niektorí z mojich predkov boli elladského pôvodu, zo zemí východne od tohto kraja... A niektorí boli Irimovia, ľud mnohým známy aj pod menom Nodaadimovia. Irimovia sú skromným, húževnatým a pobožným národom, ktorý žijú ďalej na juh od tvojej domoviny, dosť ďaleko. Kedysi dávno im svoju prítomnosť zjavil Stvoriteľ a od tých čias ho nasledujú. Sometimes, the empire's authorities have disliked their piousness. Many years ago, the Creator told me the time has come for other peoples to join the Irim in their faith. Not by adopting the same faith, but by creating a brotherly offshoot to follow. He said our paths would all converge one day, but for the time being, our paths will often split and divide, even when we focus on unity. We all have our roles to play in the story of this world and the stories of our lives. And the Lord has chosen you a major and fulfilling part to play, good Nikenos.“
"What part ?“
"Your generosity.“
"How would he know about my generosity, if I showed any ?“
"When he told me to undertake this journey and visit you, dear lad, he told me about you, your deeds... You have already been tested.“
"Skú... Skúšaný ?“ opýtal sa Nikenos.
Confid nodded and smiled wisely.
"He sent his future child into your life. A child of kindness, not yet come, but present in our world, if our hearts and souls are open. You've met the child.“
"I have ?! I don't understand.“ objected Nikenos.
"Maybe they were young, maybe old. Maybe a man, maybe a woman. Maybe human like you and me, or maybe a near-human person. You've met the Pilgrim.“
"Rather difficult to grasp,“ opined Nikenos. In his mind, he thought of the caring old lady, the suffering but polite beastman, or the gentle girl.
"Those were all physical guises, but the inner essence was the same. All of them were people in need, all of them in need of kindness and generosity. And you, whatever flaws you may have, just as I and everyone else have flaws, you repeatedly showed great goodness. Through them, the Creator spoke to you. You might not think too highly of yourself, but you have greater inner potential than you'd be willing to believe."
Nikenos fell silent and pondered Confid's words for a long while before he spoke again. That day, Nikenos' life would take a different path than he had anticipated up until then. It would be a long and difficult journey, but ultimately one well worth it.
(...)
- úryvky z diela Životy Nasledovníkov, kapitola Život proroka Nikena
- | - | - | -
Melza, 1. mrazen, Deň svätého Nikena, predpoludním
"Hej, si počul tú novinu ?", opýtal sa Iver, keď vchádzal do úradovne na miestnej stanici Stráže.
"Akú novinu ?", Háván dvihol zrak od pracovného stola.
"Celý ten prípad peňazí ukradnutých zo sirotinca. Pamätáš ?"
"Hej, hej. Strašné, ale už sme si na také veci v tomto meste zvykli. Tak či tak, je to sakramentská škoda, po všetkom tom vynaloženom úsilí."
"No, mal by si venovať väčšiu pozornosť najnovším správam."
"Prečo ?"
"Pretože dnes ráno našiel personál sirotinca tie ukradnuté truhlice a škatuľky na cennosti, pekne uložené v tých istých skladovacích miestnostiach, kde boli predým. Len tak, z ničoho nič, sú späť."
"Iver, žartuješ alebo sa toto skutočne stalo ?"
"Prisahám pri Prorokoch, nič si nevymýšľam. Dopočuli sme sa o tom pomerne rýchlo, ledva pol zvoňonku potom, čo sa to stalo."
"No, kto by si to bol pomyslel... Vážne som nečakal takýto zvrat v udalostiach, ani náhodou," vydýchol Háván, jeho hlas naplnený prekvapením.
"A rovno v predvečer Dňa svätého Nikiho, no povedz," poznamenal Iver. V jeho hlase bol drobný náznak úžasu či bázne.
Háván pomaly prikývol.
"Zázrak hodný svätého Nikiho, však ?"
"Rozhodne to čímsi takým zaváňa..." podotkol Iver.
"Pravdupovediac, nemám dobré vysvetlenie pre to, ako sa to vlastne mohlo stať. Čo myslíš ? Nech to už ukradol ktokoľvek, zrazu sa rozhodol kajať ?"
"Mne sa to nezdá pravdepodobné. Načo by niekto kradol takú veľkú sumu peňazí, a potom ju o niekoľko dní neskôr vrátil ? Výčitky svedomia ?"
"Poznáš moju nízku mienku o zlodejoch, Iver. Nie sú práve ľútosťou oplývajúca cháska. Možno niektoré malé ryby z ich radov majú aké-také svedomie, ale tie veľké rybiská ?" pohŕdavo mávol rukou.
- | - | - | -
(...)
Ešte aj tri dni potom, čo zanechal za sebou svoj domov, sa Nikenos stále cítil nesvoj. Nebol si istý, či urobil správne rozhodnutie. Jeho srdce sa cítilo statočne, no zároveň aj úzkostlivo.
Nikenos sedel na kameni, blízko cesty, po ktorej cestoval spolu s Confidom. Povzdychol si a opýtal sa svojho nového priateľa a učiteľa.
"Ale stále tomu nerozumiem. Prečo ja ? Nemyslím si, že by som bol ktovieako výnimočný, v niečom skvelý, či tak múdry. Prečo by si... Stvoriteľ... vybral práve mňa ? Prečo ?"
Confid, sediac na ďalšom neďalekom kameni, sa usmial na Nikena.
"Cesty Pána sú nevyspytateľné. Kedysi som sa pátal tie isté otázky ako ty, ale teraz, keď už uplynulo veľa rokov, som na ne dostal odpovede. Postupne, keď som to najmenej čakal. Dôveruj Stvoriteľovi, drahý Nikenos. Nerobí neuvážené rozhodnutia. Má plán pre mňa, pre teba, pre všetkých našich bratov a sestry."
"Musím sa priznať, práve v tejto chvíli mám dosť všedné starosti. Moje topánky ujdú, vystačia, moje nohy ma tiež ktovieako nepobolievajú, ale to chodenie po mnohých skalitých svahoch a kopcoch, hore a dole... Zišla by sa mi cestovná palica."
"Mám ti požičať moju, Nikenos ?"
"Ale kdeže, Confid, netreba. No bolo by mi na duši ľahšie, keby som mal práve teraz poruke vlastnú palicu na dlhé pešie cesty."
Ako sa tak zhovárali, šiel popri nich miestny pastier, ženúc pred sebou stádočko oviec, pozdĺž cesty. Postarší pán, starší než Confid.
Tváril sa smutne, takmer skrúšene. Všimli si, prečo. V rukách niesol dve časti zlomenej pastierskej berly.
Nikenos cítil nutkanie ozvať sa. Netušil prečo, no vnímal to tak, že starcovi možno bude vedieť pomôcť.
"Dobrý človeče, čože sa to stalo ? Nejaké nešťastie ?"
Starý pastier sa k nim otočil, pozdravil ich a kývol bradou.
"Veru nie, nebola to žiadna veľká pohroma, len také menšie nešťastie. Moja pastierska berla sa zlomila napoly, keď som sa potkol, spadol, a palica nechtiac narazila o skalu. Budem musieť vyrobiť novú pastiersku palicu, aby som mohol hnať moje stádo vpred. Moje ovce a jahňatá si ma poriadne nevážia, pokiaľ si so sebou nenosím palicu, ako keď kráľ drží žezlo."
"Som Nikenos. Začal som putovať po svete, v sprievode môjho učiteľa. Chcel pomáhať iným ľuďom. Možno by som vám mohol pomôcť. Pokúsim sa."
"Mládenče, tu máš moju zlomenú palicu. Neviem, čo by si mohol urobiť, aby si ju opravil, no vezmem ťa za slovo."
Nikenos prijal palicu. Položil svoje ruky približne do stredu zlomenej palice, blízko miesta, kde sa zlomila, a držal palicu pokope. Zatvoril oči a pokojne dýchal, po niekoľko krátkych chvíľ, potom zrazu otvoril oči. Vydýchol, ako keby bol pred chvíľou zadumaný.
"Neviem, prečo som to urobil," vyhlásil. "No cítil som, že konám správnu vec."
Then he turned his hands, propping the bottom end of the staff against the parched ground. He lifted one hand, grabbing the staff at a higher point, potom zdvihol druhú ruku. Hľa, palica bola znovu celá, bez jedinej trhliny, nalomeného dreva či skrabanca !
Starý pastier prikývol, zapôsobilo to naňho. S úsmevom na tvári povedal Nikenovi:
"Ďakujem, dobrý mládenče. Teraz už viem, že si nielen štedrým pomocníkom, ale bude z teba aj skvelý pastier. Budeš pastierom ľudí, a budeš pomocníkom ľudí v núdzi, ľudí zúfalých a utláčaných. Nikenos, môžeš si nechať moju palicu. Nech ti dobre slúži," vysvetlil starec, ešte raz sa usmial na Nikena a Confida a potom odkráčal preč. Vracal sa ku poháňaniu stádočka vpred.
Nikenovi v mysli vírilo mnoho otázok, no nepýtal sa, lebo pochopil. Bez slova prikývol smerom ku starému pastierovi a usmial sa.
Zahľadel sa na berlu. Odteraz bude jeho cestovnou palicou.
Confid sa usmial na Nikena.
"Túžil si po palici, ktorá by ti pomohola pri putovaní, mládenec. Teraz už jednu máš."
"Tak sa zdá. Ale kto bol ten starý pastier ? A ako sa mi podarilo opraviť túto pastiersku palicu ? Nerozumiem tomu."
"Možno tomu nerozumieš mysľou, ale... už tomu rozumieš svojím srdcom. Možno si myslíš, že si práve vykonal akési čary, Nikenos, ale toto veru nebola žiadna mágia. Bol to jednoducho zázrak. A väčšina zázrakov, ktoré konáme každý deň, sú prosté skutky dobra. Nezištného, nesebeckého dobra. Vrátane tvojej štedrosti. Počul si toho starca. Táto pastierska berla ti bola daná, aby si za jej pomoci mohol cestovať široko ďaleko, zhromažďovať nové stáda a preukazovať im tvoju štedrosť, múdrosť a vieru."
"A čo ak sa cítim pochabo a nemúdro ?"
"Mnohí skutočne múdri ľudia sa tak cítia. Som si istý, že vykonáš veľa dobrého v živote, ktorý je ešte celý pred tebou. Budú ťa volať Divotvorca, Thaumaturg."
(...)
Neskôr, v ten istý večer, Confid a Nikenos táborili pod hviezdnym nebom.
Confid namieril prstom na oblohu a vysvetlil Nikenovi.
"Pred mnohými generáciami sa náš dobrý Pán zjavil Irimom, ľudu, z ktorého pochádzajú niektorí moji predkovia. Povedal mužom i ženám toho ľudu, nech sa zahľadia na hviezdy na nočnej oblohe. Jedného dňa bude viac Jeho nasledovníkov, veriacich v neho, Jediného, než je hviezd na oblohe. Skromné stáda skromných Irimov sa rozrastú, a ešte aj ľudia mimo ľudu Irimov sa dozvedia o Pánovej múdrosti a budú ho nasledovať.“
"Má Pán také veľkolepé plány aj s tebou a s ostatnými Prorokmi ? I so mnou ? Som predsa len jeden obyčajný muž, iba jediná praobyčajná osoba.“
"Nikenos, náš Pán má viac priateľov a spojencov než by som si vedel predstaviť ešte aj ja a moji bratia a sestry. Začínal som sám. Teraz mám desať súrodencov, ktorí mi pomáhajú zakladať a šíriť našu vieru naprieč impériom i za jeho hranicami. Ty, Nikenos, si mojím najnovším súrodencom. Teraz sme už dvanásti prorokovia Stvoriteľa. No náš počet, počet tých, ktorí cestujú a kážu o dobrom slove Stvoriteľovom, vzrastie desaťnásobne, stonásobne, tisícnásobne... Tak ako naši bratia a sestry Irimovia, aj nasledovníci našej viery budú tak mnohopočetní, ako hviezdy nad hlavou.“
"Dôverujem tvojim slovám. Stále ešte pociťujem neistotu ohľadom mojej schopnosti zvládnuť to, no už nepociťujem neistotu nad mojim poslaním.“
A tak to i bolo. Nikenos sa stal dvanástym a posledným prorokom Tvorcu. V rokoch, ktoré nasledovali, sa stretol s ostatnými Prorokmi, cestoval po svete, veľa sa naučil, a vykonal mnoho štedrých skutkov. Žil ešte mnoho desaťročí, zostarol a stal sa slávnym pre jeho bielu bradu, biele, šedivejúce vlasy, a pastiersku berlu zvieranú v jednej ruke. Bol jediným z Prorokov, ktorý sa stal jedným z prvých biskupov v utvárajúcej sa ranej cirkvi. Je tak jedným z mála Prorokov, ktorého rola v cirkevných dejinách sa čiastočne prelína s ranými otcami cirkvi. Stal sa známym pod viacerými prímeniami, obzvlášť Nikenos Štedrý, a tak ako predpovedal sám Confid, aj ako Nikenos Thaumaturg ("Zázrakotvorca", "Divotvorca"). Jeho najznámejší symbol, pastierska berla, sa stala bežným symbolom biskupov v Olankaliánskej i v Alithidromickej cirkvi, v cirkvách východu a západu.
(...)
- úryvky z diela Životy Nasledovníkov, kapitola Život proroka Nikena
- | - | - | -
Melza, 1. mrazen, Deň svätého Nikena, večer
Opäť husto snežilo, z nočnej oblohy sa sypali chumáčiky i chuchvalce snehových vločiek.
Ravan kráčal domov zasneženými ulicami. Jeho čižmy zanechávali uprostred ulice jasné odtlačky v tamojšej vrstve snehu, siahajúcej po členky. Sneh pod oknami a priedomiami obchodov občas siahal až po kolená. Málokedy sa pri chôdzi po ulici venoval hĺbavým myšlienkam, no tentokrát bol v dosť rozjímavej nálade.
Hádam to bola dobre odvedená práca, pomyslel si. Deti v sirotinci dostali naspäť svoje truhlice. Jeden by rád dúfal, že im všetky tie vyzbierané gryfy budú dobre slúžiť.
Vypil dobré pivo v Nešikovnej šípke. I keď sa necítil pripitý, o tejto hodine bol už dosť unavený, a v duchu sa už tešil na teplo kozubu v jeho bytíku.
Sneh mu ďalej tíško rapkal pod čižmami, jeho kroky boli pomalé a rytmické. A vtom...
"Pane, pane..."
Odrazu začul hlas. Detský hlas, hlas chlapčeka. Okamžite sa zvrtol a stál zoči-voči neznámej osobe.
Bol to naozaj ľudský chlapček, so zvedavým no nevinným výrazom na tvári.
Aké zvláštne ! Je to už pekných pár rokov, čo sa ku nemu niekto, hocikto, prikradol odzadu. A vo všetkých tých prípadoch to bolo nešikovne. Ani zďaleka nie na takto zručnej úrovni zakrádania sa. Veru zvláštne.
Nebol si celkom istý, či je chlapček dieťa veľkoľudu alebo rarachov, no suma sumárum, bol to pomerne útly chlapček. Mal možno sedem rokov, možno mal až desať, no zdal sa byť dosť maličkým. Oblečený bol v starom, hoci zjavne dobre pasujúcom detskom kabáte. Jeho nohavice boli obnosené a ošúchané, no teplé. Na hlave nosil jednoduchú čiapku uštrikovanú z vlny. Chlapčekove hnedé oči sa zdali byť úplne praobyčajnými, no Ravan by odprisahal, že... na nich niečo bolo... nejaká ťažko opísateľná akosť.
"Pane, prepáčte, že vás ruším, pane... Ale niečo vám potrebujem povedať."
"Aha. Nuž, tak do toho. A ani nepomysli na to, že by si mi odľahčil vrecká. Poznám všetky staré vreckárske triky, každý jeden fígeľ. Nemal by si šancu."
"Nemám v úmysle takú odpornú vec, dobrý pane," povedal chlapec, jeho hlas priam plný detskej úprimnosti.
"Rozhodne máš talent, mládenče, to sa musí nechať. Nie je práve najľahšie prikradnúť sa až ku zlodejovi. Ani trochu sa nebojíš ?"
"Prečo by som sa mal báť, pane ? Viem, že ste vnútri muž dobrého srdca. Možno o tom nerád rozmýšľate, ale ja viem, že je to pravda."
"Ty si z toho sirotinca ?" opýtal sa zdvorilo, s iba drobným náznakom zvedavosti. "Ak si tu, aby si mi poďakoval, tak to nestojí za reč. A myslím to doslova. Neviem, odkiaľ si sa dozvedel o tom, čo som urobil, ale nech to len pekne ostane tajomstvom, dobre ? Nemám rád, ak my iní sťažujú život. Chcel by som ti slušne navrhnúť, aby si predišiel zbytočnému sťažovaniu takýchto záležitostí. Rozumeno ?"
Chlapček pokrčil plecami a usmial sa na neho. Bol to nefalšovane nevinný úsmev. Bez jedinej štipky zlomyseľnej irónie alebo zlovôle.
"Pán má mnoho sirôt, mnohých prehliadaných a nechcených. Niektorí ľudia si myslia, že môžu len tak zamknúť núdznych v sirotincoch, chudobincoch, blázincoch. Hovoria si, 'Zíde z očí, zíde z mysle...'. Ale siroty a núdzni sa tým veru nepominú, ešte aj keď zídu ostatným z očí. Stále budú žiť vo svedomí ostatných, pane. Ešte aj vo svedomí tých, ktorí kradnú. "
"Náramne básnické vyjadrovanie u takého drobca ako si ty..."
"Nie som si istý, či by som sa nazýval básnikom, pane," odvetil chlapček, na tvári trošku zahanbený výraz, a pokrčil plecami.
Na jednoduchej úprimnosti tej odpovede bolo niečo, čo ho zasiahlo. Na dieťa sa usmial. O úsmev sa len málokedy podelil s inými.
"Dúfam, že toto nie je prepad, chlapče."
Chlapček sa zatváril, akoby ho niekto takmer urazil.
"Nie, dobrý pane, neprišiel som, aby som vám ubližoval."
"Pracuješ pre niektorý zo spolkov alebo cechov ? Ako ich všestranne použiteľný sliedič ? Alebo si v nejakej bande uličníčkov ?"
"Nepracujem pre zlodejov, pane. Ani pre osamelých, ako ste vy, ani pre žiaden gang. Ja som so všetkými, hoci často s nikým, pane. Mnoho ľudí sa mi obracia chrbtom, ale aj keď ma to robí smutným, nechcem sa im obracať chrbtom."
"Hm, to je od teba veľmi šľachetné, synku. A ak šípim správne, taktiež nechceš, aby som sa ti obrátil chrbtom, hejže ? Chcel by si teplé jedlo ? Mám ti kúpiť polievku v hostinci ? Voľačo iné ?"
"Ó, to je od vás veľmi, veľmi milé, pane. Ďakujem. Ale naozaj nie som hladný alebo smädný. Len som vám prišiel poďakovať."
"Si skromný špunt."
"Byť skromným nie je niečo, za čo by sa mal človek hanbiť," odvetil s radostným presvedčením chlapček.
"Hm... Možno by si to poniektorým ľudí mohol pripomenúť, z času na čas," utrúsil Ravan.
"Požehnaní sú tí, ktorí dávajú," riekol chlapček a ponúkol mu podanie ruky. Stiahol si z ruky obnosenú kožušinovú rukavicu. Jeho ruka bola úplne obyčajná. Nebola na nej nič zvláštne, bola to iba rúčka dieťaťa. "Stvoriteľ to tak povedal svätému Nikenovi, a svätý Nikenos si to celým srdcom osvojil."
Ravan, hoc trochu zmätený, ku chlapčekovi natiahol svoju labe podobnú, srstnatú ruku. Potriasli si rukami.
Bolo na tom niečo zvláštne. Ravan to nevedel jednoducho vystihnúť slovami, no dotyk chlapčekovej ruky v ňom vyvolával pocit, ktorý ho zvláštne upokojoval. Pocit tepla napĺňajúceho jeho vnútro, tepla, ktoré ho pohladilo na duchu ešte aj v tomto mrznúcom, zasneženom čase. Kývol na chlapčeka.
"Požehnaní sú tí, ktorí dávajú," zopakoval. "Prajem ti, aby si si užil dobrý a pokojný Deň svätého Nikena."
"Ach, pane, ďakujem vám," usmial sa chlapček. "Rozhodne tak urobím ! A budem ľahšie spať, keď budem vedieť, že tým ostatným deťom pomohla dobrá duša ako vy."
Chlapček sa štastne zachichotal, ako keby mu podarovali neskutočne vzácnu hračku a on nevedel, čo na to má povedať. Jeho výraz bol niekde na polceste medzi šťastným a hanblivým.
Ravan opätoval úsmev chlapčekovi.
"Si si istý, že ti nič netreba, synku ?"
"Ďakujem vám, pane, ale už mi nič ďalšie netreba. Mám všetko, čo potrebujem. Ste zlodej, ale to, že ste zlodej, ešte neznamená, že musíte byť bez srdca."
"Ak myslíš..."
"Musím už ísť, pane," povedal chlapček pokojným, mierumilovným hlasom. "Je skvelé, že som sa s vami mohol porozprávať. Vďaka za to, že ste si našli čas."
"Dobre teda, chlapče. Uvidíme sa, a prajem ti pekné sviatky," vstal a narovnal sa, hľadiac dole na zvláštneho uličníčka. Potom sa obrátil a pokračoval v ceste domov.
Po dvadsiatich krokoch sa zastavil a zaváhal. Otočil hlavu a zahľadel sa na miesto, kde sa pred chvíľou rozprával s chlapcom. Už tam nebol. Medzi tieňmi, svetlom ohňov a chuchvalce prachu pripomínajúcimi vločkami poletujúcimi v chladnom vetre, si všimol vzďaľujúcu sa, drobnú, nízku postavu. Ledva obrys postavy, kráčajúcej preč... O niekoľko okamihov videl, ako vzdialená a ledva viditeľná postava chlapčeka prešla pasážou pod jedným z meštianskych domov, potom zahla za roh, do druhej ulice.
Nech už ten chlapček bol ktokoľvek, už bol preč. Odkráčal preč ako ktorýkoľvek iný smrteľník, no stále ostával pocit, ako keby takmer... zmizol.
Prechádzajúc sa po nočných uliciach v snehu po členky, Ravan sa onedlho priblížil k nájomnému domu, kde býval.
Po zručnom, naučenom využití kresadla, si už o krátku chvíľu v svojom bytíku vyhrieval srstnaté nohy vedľa skromného kozuba. Nikdy sa necítil ktovieako pobožne, a napriek niektorým zvláštnym veciam, ktoré za svoj život a zažil, nebol od prírody ani poverčivý.
No možno, ako ľudia zvykli hovorievať, skutočne sú veci medzi nebom a zemou. Možno, v tento zasnežený Deň svätého Nikena, štedrosť vyhrala aspoň menšie víťazstvo nad treskúcou zimou. Ktohovie, možno práve v tento deň, sa nebo skutočne sklonilo o niečo bližšie k zemi.
- | - | - | -
Melza, 20. mrazen, Pútnikov večer
Zaklopanie na dvere meštianskeho domu.
Rumlaaž Baltabols podišiel k vchodovým dverám, jeho manželka Paidrkoa zdvihla košík naplnený dobrotami a zakrátko ho nasledovala k dverám. Keď starnúci pár otvoril dvere, zdravil ich hlúčik koledníkov. Vedúci koledníkov sa im prihovoril.
"Nech bude váš večer pokojný a svätý ! Prichádzame k vášmu prahu, v pokoju, dobrej nálade a s chválou pre Tvorcu ! Smieme chváliť nášho Pána na vašom prahu ?"
Rumlaaž a Paidrkoa sa usmiali.
"Áno, môžete ho chváliť."
"V tento svätý deň a v tento svätý večer je k nám Pútnik bližšie ako obvykle. Pútnik prichádza v mnohých podobách, muža či ženy, dieťaťa či dospelého, prichádza vo všetkých podobách dietok Pánových a jeho nasledovníkov," od srdca recitovali koledníci, ako súčasť každoročných koledovacích zvykov.
"Áno, vieme, že ste prišli k nášmu prahu úprimne chváliť Pútnika. Priatelia, mladí i starší, prosím zaspievajte na chválu Pána a Pútnika."
Rumlaaž im to nemusel dvakrát prízvukovať, už začali svorne spievať. Ich hlasmi sa chladným ovzduším niesla jedna z mnohých aporuejských kolied...
Bolo to v onen mesiac zimný
Všetky tvory skryli sa pred chladom
'By ich v mraze zahrial, náš Pán dobrý
Podľa proroctva, vyslal chóry anjelov....
Ako tak koledníci spievali, Paidrkoa a Rumlaaž vyberali dobrôtky z košíka a rozdávali ich koledníkom.
Paidrkoa si všimla, že v tejto menšej skupinke koledníkov boli aj deti zo sirotinca, ktorý pred mesiacom vykradli. Truhlice s ukradnutými peniazmi boli tajomne vrátené naspäť do sirotinca, tam odkiaľ boli odcudzené. V chýroch, ktoré počula, sa hovorilo, že Mestská stráž si je doteraz neistá, čo sa vlastne stalo. Vyšetrovatelia vylúčili použitie čarov, i vojnu o územie medzi gangmi. Niektorí v Stráži navrhli aj možnosť, že išlo o prepracovaný žartík, ktorým si z personálu sirotinca ktosi vystrelil. Nech už bola príčina za náhlym obratom k lepšiemu akákoľvek, Stráž nakoniec rozhodla: Prípad uzavretý. Nech už tá príčina bola akákoľvek, siroty teraz mali zaručené, že sa túto zimu budú poriadne stravovať a že sa priučia remeslu, aby už o pár rokov mohli utvárať svoju budúcnosť sami.
Možno svätý Niki už zase vykonal dobrý kus práce na zázrakoch, pomyslela si Paidrkoa. Buď on osobne, alebo prostredníctvom nejakej vľúdnej a statočnej duše. Ako sa zvykne hovoriť, zázraky nie sú o čaroch. Zázraky sú nezištné činy dobrosrdečnosti, ktoré konáme každý jeden deň.
----
- | - | - | -
Copyright
(C) 2020 P. Molnár
(C) 2020 Knight-Errant Studios
- | - | - | -
Poznámky k príbehu
In central Europe, the Saint Nicholas tradition involves him giving well-behaving children presents in their shoes, put out on or under windowsills. Hence, as an in-joke, the legend about the Aporuean equivalent of the saint has Nikenos accidentally dropping the secret gifts for the family onto their footwear, through a window that is slightly ajar. ;-) St Nicholas in central Europe has often been depicted as bearing gifts in a large basket carried on his back. The incident with the mysterious girl, where my fictional Nikenos helps her carry the basket with the pottery home, is another little wink at this legendary/folkloric popular portrayal of Saint Nicholas. Though I don't depict it in the story, the Saint Nikenos tradition in central Aporue often has him accompanied by a kind young maiden and a friendly beastman, to reflect the whole saintly legend surrounding the figure, specifically, the two mysterious individuals he helped. This is meant to reflect the fact that many cultures often depict St Nicholas and his variations as having some companions, usually two. In real world central Europe, it's usually an angel and a devil, often played by a lady and a man in costumes (though this can be switched or they're played only by either of the two genders.)
Časť, kde Nikenos potajme daruje peniaze dcéram, pre ich veno, je založená priamo na legende spájanej s reálnym sv. Mikulášom z Myry (o ktorom sa práve toto traduje, čo prispelo k vzniku tradície "darovania darčekov blízkym na Deň sv. Mikuláša" u rôznych kresťanských cirkví). Samozrejme, môj fiktívny Nikenos z Rymy, hoci je raným a populárnym svätcom a tiež slúžil ako biskup, je vo viacerých ohľadoch zároveň odlišný. Je posledným z dvanástich pôvodných zakladateľov obdoby kresťanstva v tomto fantazijnom svete, je považovaný za vôbec prvého biskupa danej viery (kým reálny Mikuláš z reálneho sveta rozhodne nebol ani jedným, ani druhým) a niektoré udalosti a prvky sú čisto vymyslené (darovanie daru chorému chlapcovi, nielen darov dcéram, či berla, ktorú dostal od pastiera, ako určité "zdôvodnenie“ toho, prečo biskupi daného fiktívneho náboženstva tiež nosievajú symbolické pastierske berly, atď.). The "Nasledovníci“ spomínaní v názve knihy o živote svätých (z ktorej sú "citované" úryvky z legendy o sv. Nikenovi) sú v poradí piaty až dvanásty prorok danej viery, vrátane všetkých ženských prorokov, až na jednu. Nasledovníci boli pridaní k rozpisu prorokov, ktorí založili danú vieru potom, čo ich vyhľadali pôvodní štyria proroci, známi ako "Crux" (nazývaní tak preto, lebo sú "kruciálny", zásadný pre založenie tohto náboženstva, a aj preto, lebo ide o menší skrytý fór z mojej strany, o určité zdôvodnenie, prečo toto náboženstvo používa štvorcípu hviezdu pravidelného tváru podobným spôsobom, ako kresťanstvo používa kríž). Nikenos je posledným z dvanástich prorokov a preto aj posledným z Nasledovníkov, ktorí uzavreli dvanástku. Príbeh spomína, že je svätcom akceptovaným tak alithidromickými cirkvami (t.j. pravoslávnymi) a olankalianskými cirkvami (t.j. katolíckymi). Dodám, že čisto v dôsledku ľudovej tradície, ešte aj mnohí členovia Redeemer cirkví (t.j. protestantov) uznávajú a oslavujú deň tohto svätca, i keď väčšina alebo nie všetky ho titulujú ako svätca. Toto nie je nepodobné situácii v reálnom svete, kde veľké množstvo protestantských komunít oslavuje svätého Mikuláša ako kresťanskú postavu, ešte aj tie, ktoré inak vôbec neoslavujú svätcov. Áno, ešte aj kalvíni toto robievajú.
Mürtli's mention that in central Aporue, St Nik's supposed sleigh is pulled by horses, while in the northern countries, it's reindeer, is also a jokey nod at the real world St Nicholas traditions. The only nod I left out was how the Dutch apparently have Sinterklaas arrive aboard a steamboat ! At least per the tradition of recent centuries. :-p Funnily enough, this would work in this fictional setting too, as they already have early steamships in addition to sailships. Ravan's disdain for kitschy holiday season novelty items (wind-up St Nikenos dolls, etc.) rather reflects my own annoyance with the unfortunate modern tendency towards kitschy and gimmicky holiday decorations. :-p The music boxes equipped with tail-flapping mechanical carps that Ravan complains about, are a wink at this silly novelty item. ;-)
For more on the fictional winter holidays from the setting, you can read PRE this overview.
Mürtli at one point notes that one type of sled that could be useful would be the "hornsled" used by woodcutters. He's referring to a traditional type of rural sled that, in the real world, was/is used by woodcutters in Austria, parts of Germany, in Czechia and Slovakia. The front ends of the runners have high, oversized, somewhat horn-like protrusions, and these were used historically for auxilliary pulling of the sled, or as impromptu control levers while sliding down a hill with some supplies of wood. In the German-speaking countries, this style of sled is known as Hornschlittern or Horner ("horned sledge"), in the Czech lands as rohačky (same meaning) and in Slovakia, as krňačky or krne (the latter comparable to sane, the general term for "sled"). Ultimately, Mürtli goes for a more common flatbed rural sled, without those protrusions (albeit with maybe thinner runners).
The opening four-line stanza of that "old Aporuean carol" is actually a somewhat paraphrased version of the opening lines from the English lyrics version of the Huron Carol. Canada's oldest carol, written by Brebeuf for the Huron (Wendat) people in the 17th century. The most popular English version of the lyrics was only written in the early 20th century, the original Huron and French lyrics are from the 17th century. The melody of the carol was adapted from an existing French carol of the 1600s. Obviously, Pilgrimas is only a loose analogue of Christmas, as the Christianity analogue of my setting doesn't have a direct Christ figure. The iconography, terms and festive carols associated with the holiday are therefore certainly different, even though its themes of love, peace and perserverance are similar to themes of our world's Christmas.
The unnamed Baroness consort visiting the orphanage before the holidays is baroness Oroliana, wife of Lord Baron Dortan IV, the ruler of Melza. More on the ruling royal... erm, baronial... couple PRE in this article. Dortan IV is the 18th baron of PRE House Terlo, the third ruling dynasty in Melza's history.
I imagine the little thrush seen by the watchman early in the story was a fieldfare, a common European thrush, often seen in winter.
You might feel confused about the fictional calendar and units of measurement. Least, thanker, rinclang, etc. PRE Here's a complete overview.
In the Orbis Furum, east is west and west is east, in terms of the coastlines of continents. So western equivalents are in the east and eastern ones in the west. Ryma is to the west of Confid's homeland, but the Myra of the real world would be to the east of it.
Concerning the City Watch, their ranks and how that police force is organized (into "bureaus", i.e. departments), see PRE this article.
Théka's messer sword, that makes a brief appearance in the story, looks similar to this one or this one.
For more on some of the trick arrows used or mentioned by Ravan (the dousing arrow, knockout arrow, etc.) see PRE this article. For more on the flashbomb, taken along but not used by Ravan, see PRE here. As for what the lockpicks and accessories look like, see PRE this article.
There's a brief mention of Ravan owning a small, light, fast-shooting "latchet crossbow", though for this caper, he opted to take his bow instead. The crossbow in question can be seen here and here. In our real world, it's a weaker, but fairly versatile smaller crossbow, with a built-in spanning lever. It can shoot as fast as one shot every ten seconds, in the hands of a person skilled at spanning and reloading. In a fantasy world like my Orbis Furum, this is a pretty ideal short-to-medium range crossbow for the enterprising professional thief.
The "griffin awful" cheaply printed novels, mentioned briefly in connection to how they misrepresent actual professional thievery, are a Melzan variation on the "penny dreadful" novels and magazines of our own history. Well, if the penny dreadfuls were made with 17th century printing press technology, for the most part.
Rarachs, briefly mentioned a few times and represented by Temav, are the variety of humans in my setting that are naturally shorter in stature (not due to any health issues). They are not a distinct species from the humans of usual height in the setting, and are often analogous in their role to Tolkien's hobbits, their various "halfling" imitations, or folkloric imp characters. Rarach is a Slovak folk term that means "imp". Rarášok, the diminutive, is often used as a synonym for a "gnome". The rarach was originally a darker figure in pre-Christian Slavic folklore, and rather than a dwarf-like character, was a cheeky or even evil house spirit. Over time, it drifted to mean the more typical fairytale imp or gnome, though the term is not used that much synonymically in modern fantasy lit. Part of why we chose it.
Our mental image of Temav, the rarach guild leader, is similar to this fellow.
Aside from the rarachs of Aporue, there are also the permons (who do not appear in this story). Biologically, they are identical to rarachs, but the differences lie in culture and lifestyle. The name of the permons is derived from the permoník dwarfs of central Europe (mainly medieval Slovak/Hungarian folklore), who are essentially a more Slavic/Hungarian equivalent of the more famous dwarf miners and smiths of German or Scandinavian folklore or fairytales. Unsurprisingly, where the rarachs are the rough equivalents of hobbits/halflings in this setting, the permons are my similarly central European answer to the dwarves populating modern fantasy fiction (that are often just unimaginative imitations of Tolkien's approach to his own dwarves). In a sense, the Orbis Furum has halflings and dwarves in it, but they're not distinct species from humans, and they have plenty of their own quirks. Not the least of them being that we try to add various real world history based explanations for their material and social culture and give it all a 15th-17th century undertone. ;-)
For the British popculture afficionados, there's a tiny, tiny hidden reference to Doctor Who at one point in the story. It's very subtle, a paraphrase of a quote from the series. And no, it's not one from one of the Christmas specials, but from a far different episode.
Či už oslavujete tieto sviatky alebo nie, prajeme vám všetkým príjemné čítanie a príjemný záver roka. 8-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára